Sme tu vždy boli: Queer história v priebehu vekov

Túžba rovnakého pohlavia a diverzita pohlavia nie sú novými javmi; existovali dávno predtým, ako vznikla moderná terminológia. Nové sú predovšetkým kategórie, do ktorých sú ľudia zaraďovaní. Slová ako “homosexuál” alebo “heterosexuál” sa stali široko používanými až v 19. storočí. Preto, ak sa pozeráme ďalej do minulosti, nenájdeme modernú LGBTQIA+ komunitu v dnešnom zmysle, ale skôr vzťahy, telá, životné štýly a sociálne role, ktoré zjavne presahujú čistú binárnu naratív minulosti.

Práve tu prebieha kľúčová debata v historickom výskume. Konštruktivistické prístupy, silne ovplyvnené Michelom Foucaultom, zdôrazňujú, že moderné sexuálne identity boli vytvorené medicínou, psychiatriou, právom a administratívou. Iní výskumníci, vrátane Johna Boswella, zdôraznili kontinuitu vzťahov rovnakého pohlavia. Dnes je produktívnejšia opatrnejšia stredná cesta: túžba má dlhú históriu, ale jej sociálny význam sa mení v každej ére.

Toto rozlíšenie nie je akademická maličkosť. Priradenie štítku “gay”, “lesbi”, “trans” alebo “nebinárna” osobe zo stredoveku môže urobiť jej životopis viditeľnejším, ale môže tiež zastieniť jej kultúrnu logiku. Táto história sa preto nezačína hľadaním moderných označení. Začína sa otázkou, aké možnosti mali ľudia vo svojej dobe prežívať intímnosť, pohlavie, túžbu a pocit prípatnosti.

Jedným z najdiskutovanejších dôkazov zo starovekého Egypta je spoločná hrobka Niankhkhnuma a Khnumhotepa v Saqqare. Títo dvaja vysokopostavení úradníci z 5. dynastie sú na reliéfoch zobrazení v neobvykle intímnych gestách. Stoja blízko seba, objímajú sa a dotýkajú sa nosov. Niektorí výskumníci interpretujú toto zobrazenie ako náznak romantického vzťahu. Iní veria, že títo muži boli bratia, možno dokonca dvojčatá. Na túto otázku nie je možné jednoznačne odpovedať na základe dostupných zdrojov.

Práve táto neistota robí toto pohrebné miesto významným. Neukazuje to, že staroveký Egypt oficiálne uznával homosexuálne partnerstvá v modernom zmysle. Ukazuje však, že mužská intimita bola viditeľná v vysoko kódovanej vizuálnej forme. História tu nevyžaduje ani popieranie, ani istotu, ale skôr ochotu zvážiť viacero interpretácií.

V klasickej Grécku sexualita popisovala skôr sociálnu pozíciu, vek a úlohu, než fixnú orientáciu. Inštitucionalizované vzťahy medzi starším *erastes* a mladším *eromenos* mohli kombinovať pedagogické, politické a sexuálne prvky. Nemali by byť idealizované ako jednoduchý predchodca dnešných homosexuálnych partnerstiev, pretože vekové rozdiely a hierarchie boli kľúčové. Zároveň filozofia, poézia a umenie dokazujú, že mužská túžba bola sociálne rozpoznateľná.

Slávna sa stala Sväтая jednotka z Téb, elitná jednotka 300 mužov, o ktorej sa v starovekých záznamoch hovorí ako o 150 pároch milencov. Prispeli k víťazstvu nad Spartou v Leuktre v roku 371 pred n. l. a boli väčšinou zničené Macedóncami v Chaironeia v roku 338 pred n. l. Lev z Chaironeia pripomína ich hrobku. Opäť, tento záznam nie je moderný príbeh o “coming out”, ale je to silný dôkaz toho, že mužské puto mohlo byť chápané ako zdroj vojenskej lojality.

iksHaus | KI-generiert nach redaktioneller Konzeption, 2026

Mimo Európy sa stretávame so spoločnosťami, kde pohlavie nie je organizované len západnou binárnou divíziou medzi mužom a ženou. Tieto tradície však nie sú vzájomne zameniteľnými variáciami jedného “tretieho pohlavia”. Māhū na Havaji a na Tahiti, Fa’afafine na Samoe, Hijra v Južnej Ázii a mnohé kmeňové alebo národne špecifické role v Severnej Amerike majú každá svoju vlastnú históriu, duchovný význam a sociálne funkcie.

Termín „Two-Spirit“ bol vytvorený v roku 1990 na konferencii pôvodných obyvateľov ako moderný, medzikmeňový kolektívny termín. Môže spájať aspekty pohlavia, sexuality, komunity a spirituality pre niektorých pôvodných obyvateľov. Avšak, nenahrádza špecifické termíny používané jednotlivými národmi a nemal by byť spätne aplikovaný na každú osobu pôvodného obyvateľstva, ktorá sa európskym pozorovateľom zdala mať nejasné pohlavie.

Fa’afafine sú súčasťou samoaňských komunít už po stáročia, a to bez toho, aby nevyhnutne zodpovedali západnej transroditej identite. Termín „Māhū“ zase označuje kultúrne špecifickú pozíciu v havajskom a tiahskom kontexte, ktorá kombinuje mužské a ženské aspekty. Tieto termíny zdôrazňujú, že kolonializmus nezahŕňal len pôdu a politickú moc. Misijná činnosť, administratíva a západné zákony zasahovali aj do miestnych konceptov tela, rodinných vzťahov a pohlavia.

Správna lekcia, ktorú je potrebné vyvodiť z týchto príbehov, nie je, že predmoderé spoločnosti boli univerzálne tolerantné. V týchto spoločnostiach existovali aj limity, povinnosti a sankcie. Dôležité je niečo iné: binárny model pohlavia nikdy nebol jediným ľudským usporiadaním. Koloniálne systémy často vnímali miestnu rozmanitosť ako odchylku a snažili sa ju potlačiť prostredníctvom náboženstva, vzdelávania, medicíny a práva.

V stredovekej Európe boli sexuálne činy čoraz viac posudzované na základe kresťanských pojmov hriechu, reprodukcie a prirodzeného práva. Termíny ako homosexualita neexistovali. Namiesto toho cirkevné a svetské texty hovorili o sodomii, o „neslhovateľnom“ priestupku alebo o skutkoch proti prírode. Tieto kategórie zahŕňali veľmi odlišné praktiky a poskytovali len obmedzené informácie o tom, ako ľudia vnímali seba samých.

Výnimočný dokument pochádza z roku 1394 z Londýna. Prepis výsluchu označuje zadržanú osobu ako „John Rykener, známy ako Eleanor“. Rykener nosil dámske oblečenie, občas pracoval ako krajčírka a čašníčka a uviedla, že mala sexuálny kontakt s mužmi aj so ženami. Text neumožňuje jednoznačnú modernú diagnózu pohlavnej identity. Ukazuje však, že osoba bola schopná prežívať rôzne pohlavné role počas dlhého obdobia, pracovať a využívať sociálne siete, hoci právo malo len obmedzené možnosti, ako takéto skúsenosti popísať.

Tento prípad je obzvlášť dôležitý, pretože neposkytuje úplný hrdinský príbeh. Zostáva len hlas súdu, nie samotná Rykener. Moderný výskum by preto mal rozlišovať medzi viditeľnosťou a prisvojovaním. Archív uchováva stopy života, ale neoprávňuje nás, aby sme každú medzeru vyplnili modernou kategóriou.

iksHaus | KI-generiert nach redaktioneller Konzeption, 2026

Renesancia priniesla umelecké diela plné homoerotického napätia, zatiaľ čo dvory a náboženské inštitúcie prenasledovali sexuálne akti medzi osobami rovnakého pohlavia. Vzťahy medzi ženami často zostávali neviditeľné z právneho a lekárskeho hľadiska, pretože mnohé inštitúcie definovali sexualitu len ako penetráciu. Neviditeľnosť teda neznamenala slobodu. Mohla ponúkať ochranu, ale zároveň vymazávala skúsenosti a násilie z historických záznamov.

Prípad Benedetty Carlini je neobvykle dobre zdokumentovaný. Talianska mníška a, v určitých obdobiach, opátka hlásila videnia, stigmy a mystické spojenie s Kristom. Cirkevné vyšetrovania ju obvinili z predstierania svatosti a z udržiavania sexuálneho vzťahu so sestrou Bartolomeou Crivelli. Neskôr správa naznačuje, že Benedetta žila mnoho rokov v izolácii v klštéri. Jej príbeh sa k nám dostáva prostredníctvom záznamov inštitúcie, ktorá rozhodovala o otázkach pravdy, tela a trestu.

Ďalšia biografia rozpráva príbeh Erauso, dlho známej ako Catalina de Erauso. Po úteku z baskického kláštera, de Erauso žila pod mužskými menami, slúžila ako vojaci v španielskych kolóniách a nakoniec získala povolenie naďalej nosiť mužské oblečenie. Tento príbeh sa dá interpretovať ako útek od spoločenských očakávaní voči ženám, ako forma genderovej sebarealizácie a zároveň ako účasť na koloniálnom násilí. Žiadna z týchto stránok neodmiňa ostatné.

Počas 19. storočia sa kontrola nad sexualitou postupne presúvala z kázní a súdnych siení do kliník, štatistík a psychiatrie. Nebolo to priame oslobodenie. Homosexuálna túžba bola teraz popisovaná ako charakteristická pre určitý typ človeka a často bola patologizovaná. Zároveň tento nový jazyk vytváral príležitosti na pomenovanie skúseností, formulovanie politických požiadaviek a budovanie komunít.

Anne Listerová dokazuje, že sebapoznanie nemuselo čakať na oficiálny termín. Anglická majiteľka pozemkov viedla rozsiahle denníky od roku 1806 do roku 1840, v ktorých zaznamenávala intímne záležitosti v kóde, ktorý si sama vytvorila. V nich opisovala svoje vzťahy so ženami, cesty, podnikanie a svoju vlastnú povahu s pozoruhodnou jasnosťou. Milióny slov v týchto denníkoch sú teraz súčasťou britského registra “Pamäť sveta” organizácie UNESCO.

Jazyková zmena bola spojená s menom Karla Maria Kertbenyho, maďarského spisovateľa a reformného vydavateľa, ktorý sa narodil vo Viedni. V liste z roku 1868 použil nové slová “homosexuál” a “heterosexuál”. Mal v úmysle nahradiť staršie, ponižujúce výrazy a argumentoval proti zásahom štátu do súkromnej, vzájomnej sexuality. Neskôr tieto kategórie prevzala sexológia a psychiatria, často s patologizujúcim významom, ktorý odporoval politickým úmyslom Kertbenyho.

Časté tvrdenie, že Osmanská ríša “legalizovala” homosexualitu v roku 1858, vyžaduje korekciu. Nový trestný zákonodarcov nepriamo nezmienil súkromné vzťahy rovnakého pohlavia, ale trestal verejnú obscénnosť. Výskumníci varujú pred aplikáciou západného modelu kriminalizácie a dekriminalizácie na osmanskú právnu históriu. Zmena bola reálna, ale nebola jednoduchá ani jednoznačne emancipátorská.

iksHaus | KI-generiert nach redaktioneller Konzeption, 2026

V 20. storočí dosiahla medicínska patologizácia svoje najničivejšie dôsledky. Ľudia boli ohrozovaní alebo zle zaobchádzaní, podrobovaní núteným liečbám, elektrošokovej terapii, hormónom, operáciám a kastrácii. Lekárska autorita robila z predsudkov niečo, čo sa zdalo objektívne. Zároveň sa v rámci vedy a aktivizmu vyvinul protihnutie, ktoré empiricky a politicky spochybňovalo tieto tvrdenia.

V roku 1957 psychologička Evelyn Hookerová zverejnila prelomovú štúdiu s homosexuálnymi a heterosexuálnymi mužmi, ktorí neboli náborovaní z psychiatrických kliník. Nezávislí odborníci mali vyhodnotiť psychologické testy bez toho, aby poznali sexuálnu orientáciu účastníkov. Neboli schopní spoľahlivo rozlíšiť skupiny. Hookerovej práca spochybnila predpoklad, že homosexualita samotná je duševná porucha.

V roku 1973 Americká psychiatrická asociácia vyradila homosexualitu zo svojho klasifikačného systému ako samostatnú diagnózu. Kategória pre takzvanú “ego-dystonickú” homosexualitu zostala platná až do roku 1987. Svetová zdravotnícka organizácia vyradila homosexualitu z klasifikácie ICD v roku 1990. Tieto rozhodnutia neukončili diskrimináciu ani takzvané “konverzné praktiky”, ale zároveň im odňali dôležitú medicínsku legitimizáciu.

Táto história nie je priamym vývojom od útlaku k slobode. Niektoré spoločnosti ponúkali uznané roly určitým osobám, a zároveň obmedzovali iné. Niektoré archívy ukazujú intimitu, ale skrývajú súhlas, sebapoznanie alebo mocenské vzťahy. Pokrok môže vytvárať nový jazyk, ktorý je následne použitý na kontrolu.

Fráza “Vždy sme tu boli” nie je preto tvrdením o identických životných štýloch, ale skôr odmietaním historického vymazania. Ľudia milovali, túžili, menili roly, vzdorovali normám a vytvárali komunity dávno predtým, ako vznikli naše súčasné skratky. Ich príbehy sa stávajú jasnejšími, nie slabšími, keď otvorene uznávame neistotu.

Najdôležitejšou úlohou nie je retroaktívne kategorizovať každú osobu z minulosti. Je to kriticky čítať archívy, spochybňovať koloniálne a medicínske kategórie a obnoviť autonómiu, ktorú história tak často odnímala. Viditeľnosť nie je darom od súčasnosti; je to výsledkom stôp, ktoré prežili napriek prenasledovaniu.