Viedeň pri Jadrane

Pôvod sanatória je spojený s iniciatívou viedenských lekárov a spolku, ktorý sa usiloval o liečbu chorých detí. Do roku 1888 bolo vyzbieraných celkovo 100 000 guldenov na jeho výstavbu. Bettina de Rothschild bola jednou z prispievateliek a darovala 6 000 guldenov. Historické záznamy tiež spomínajú príspevok vo výške 24 000 guldenov, ktorý sa spája s Obchodnou a živnostenskou komorou v Terste a s Karlom von Reineltom. Tieto čísla ukazujú finančnú podporu, ktorú projekt získal, hoci by sa nemali zamieňať s celkovými nákladmi na výstavbu prvého pavilónu a rozvoj areálu. [1]

Následný vývoj komplexu ilustruje rozsah investícií do sanatória. V máji 1886 bol kúpený pozemok na polostrove v Rovinji, oproti historickému centru mesta, a arcivojvodkyňa Mária Terézia súhlasila, že sa stane patrónkou tohto projektu. Bola manželkou arcivojvodu Karola Ľudovíta, brata cisára Františka Jozefa I. Nesmie sa zamieňať s cisárovnou Máriou Teréziou, habsburskou panovníčkou z 18. storočia, ktorá zostáva jednou z najznámejších postáv v histórii monarchie.

Financovanie výstavby pochádzalo z rôznych zdrojov, vrátane štátnej podpory a súkromných darov. Základný kameň pre prvú budovu bol položený v roku 1887 a sanatórium bolo slávnostne otvorené v nasledujúcom roku za prítomnosti arcivojvodkyne a jej manžela. [1]

Podľa historického opisu San Pelagio bolo za 95 475 korún získaných ďalších 29 hektárov, 55 árov a 96 štvorcových metrov pozemku. Náklady na rozšírenie, záhradnú úpravu a cesty boli zaznamenané ako 1 245 100,57 korún. Tieto čísla sa vzťahujú na neskoršiu fázu rozvoja tejto inštitúcie a nemožno ich priamo vzťahovať na pôvodnú výstavbu z rokov 1887 až 1888.

Táto inštitúcia bola primárne určená pre deti trpiace skrofulózou a rachitídou. Skrofulóza je historický termín, ktorý sa najčastejšie spája s tuberkulóznymi zmenami v lymfatických uzlinách, zatiaľ čo rachitída je porucha mineralizácie kostí, zvyčajne spojená s nedostatkom vitamínu D, vápnika alebo fosfátov. V 19. storočí boli obe ochorenia tiež spojené so širšími spoločenskými okolnosťami, vrátane chudoby, podvýživy, nedostatočného bývania a obmedzeného prístupu k zdravotnej starostlivosti.

Deti, ktoré boli liečené v tomto sanatóriu, nepochádzali výlučne z Viedne a Istrie. Podľa historických správ, ktoré uvádza regionálny denník Glas Istre, pacienti prichádzali z rôznych častí rakúsko-uhorskej monarchie, ako aj z Nemecka, Ruska a ďalších krajín. Rovinj sa tak stal jedným z miest, kde sa stretávala lekárska starostlivosť, klimatoterapia a sociálna podpora. [1]

Pobyt pri mori, slnečné svetlo, správna výživa a odpočinok boli považované za dôležité prvky liečby. Tento prístup je potrebné chápať v kontexte medicínskych poznatkov, ktoré boli v danej dobe dostupné. Prírodné prostredie a zlepšené životné podmienky mohli prispieť k zotaveniu, ale nemohli nahradiť špecifickú liečbu infekcií alebo samy o sebe riešiť všetky príčiny rachitídy.

Dvaja lekári a univerzitní profesori, pediater Luigi (Alois) Monti a chirurg Eduard Albert, považovali klímu v Rovinji za vhodné prostredie pre zotavenie detí. Obaja boli zapojení do iniciatívy, ktorá viedla k založeniu prímorského klimatického sanatória.

Luigi Monti, lekár z taliansko-rakúskeho kultúrneho okruhu, sa stal prvým riaditeľom tejto inštitúcie. Jeho meno dodnes nesie ulica, na ktorej sa nachádza nemocnica. Jeho rola spája začiatky tejto inštitúcie s rozvojom pediatrickej starostlivosti a snahami o organizáciu liečby pre deti, ktoré potrebujú lekársku pomoc mimo hlavných mestských centier.

Eduard Albert bol významný český chirurg a priekopník modernej ortopedickej chirurgie. Pôsobil ako profesor chirurgie na univerzitách v Innsbrucku a Viedni. Jeho odborná práca prispela k rozvoju modernej chirurgie a jeho meno je tiež spojené so snahami o založenie Lekárskej fakulty v Záhrebe. Zaviedol princípy antisepsy do chirurgickej praxe a prispel k rozvoju inovatívnych chirurgických a ortopedických postupov.

Ich zapojenie do zakladania sanatória zdôrazňuje, ako vedomosti z oblasti medicíny, profesionálne siete a sociálne iniciatívy mohli spolupracovať na vytvorení inštitúcie, ktorá riešila potreby chorých detí. Ich práca bola súčasťou širšieho európskeho rozvoja zdravotnej starostlivosti a charitatívnych inštitúcií, ktorých cieľom bolo zmierniť dôsledky ochorenia a chudoby.

Mesto Rovinj bolo vybrané ako miesto pre sanatórium vďaka svojmu prírodnému prostrediu a pobrežnej polohe, ale dôležité boli aj dopravné spojenia. V roku 1876 bolo mesto spojené s hlavnou istrijskou železničnou traťou medzi Hrpelje-Kozina a Pulou cez vedľajšiu trať dlhú približne 21 kilometrov. Táto železničná sieť spájala Pulu, hlavný vojnový prístav habsburskej monarchie, s Viedňou.

Spojenie železničnej trate dlhej 21 kilometrov prepojilo Rovinj s rozsiahlejšou dopravnou sieťou habsburskej monarchie, čím sa uľahčilo cestovanie a preprava tovaru. Presný čas cesty medzi Viedňou a Rovinjom sa líšil v závislosti od dostupných spojení v danej dobe, ale pred výstavbou železnice trvala cesta kočiarom z Viedne na pobrežie približne tri dni. Po výstavbe železnice mohli najrýchlejšie expresné vlaky doraziť z Viedne do Puly za menej ako 24 hodín.

V tom čase bol Rovinj jedným z významnejších priemyselných centier v Istrijskom markgrófstve. Okrem iných výrobných činností malo mesto továrne a dielne na spracovanie tabaku, skla, vosku a rýb. Tabakovka, založená v roku 1872, zohrávala dôležitú úlohu v hospodárskom rozvoji a miestnej zamestnanosti. Železničná doprava podporovala obchod a priemysel a uľahčovala aj cestovanie pacientov a návštevníkov zo vzdialenejších oblastí monarchie do mesta. [1][6][7][8]

Sanatórium sa teda nerozvíjalo izolovane od hospodárskeho života mesta. Jeho rast bol spojený s infraštruktúrou, ktorá postupne integrovala Rovinj do stredoeurópskeho regiónu.

Založenie sanatória prebiehalo v období významných hospodárskych, infraštruktúrnych a sociálnych zmien. Jednou z osobností, ktoré rozpoznali príležitosť prepojiť mesto s hlavnými rozvojovými projektmi monarchie, bol Matteo Campitelli (1828 – 1906), istrijský liberálny politik a dlhoročný primátor Rovinja.

Campitelli pôsobil ako primátor v rokoch 1870 až 1889, počas ktorých sa Rovinj postupne stal viac industrializovaným mestom so zlepšenými dopravnými spojmi. Jeho funkčné obdobie zahŕňalo otvorenie tabakovky v roku 1872 a výstavbu železničného spojenia do Kanfanaru v roku 1876, čo boli dva dôležité kroky pre hospodársky rast mesta.

Jeho verejná služba presahovala ekonomické záležitosti. Campitelli sa podieľal na rozvoji školského systému v Rovinji a zastával niekoľko funkcií v regionálnej správe. Bol poslancom Istrijského snemu, pôsobil v krajinskom výbore a zúčastňoval sa práce výborov zaoberajúcich sa poľnohospodárstvom a obnovou lesov.

Jeho verejná služba bola ocenená cisárskymi vyznamenaniami. V roku 1882 získal rytiersky kríž Radu Františka Jozefa a neskôr bol vyznamenaný komandérskym krížom s hviezdou tohto radu. V rámci vtedajšieho systému verejného uznania možno tieto vyznamenania prepojiť s jeho dlhoročnou službou a prínosom k rozvoju mesta, ako aj k verejným záležitostiam v Istrii.

Je však dôležité odlíšiť prínos Campitelliho modernizácii mesta Rovinj od jeho priamej úlohy pri založení sanatória. Historické záznamy pripisujú vznik tejto inštitúcie najmä iniciatíve lekárov Luigiho Montiho a Eduarda Alberta, ako aj patronátu arcivojvodkyne Márie Terézie. Význam Campitelliho spočíva v jeho pozícii jedného z významných predstaviteľov mestského úradu v období, keď sa formovali ekonomické a sociálne podmienky pre ďalší rozvoj mesta Rovinj. Jeho spolupráca bola dôležitá aj pre uľahčenie projektu iniciovaného Albertom a Montim. [9]

Predtým, ako mesto Viedeň prevzalo v roku 1906 vlastníctvo sanatória, jeho výstavba a prvotná prevádzka boli podporované kombináciou štátnych prostriedkov, súkromných darov a príspevkov organizovaných Spolkom na zriaďovanie a podporu prímorských liečební a útulkov pre choré, najmä skrofulózne a rachitické deti. Tento spolok spájal členov aristokracie a bohatých podporovateľov. Mesto Viedeň už v roku 1904 poskytlo dotáciu vo výške 30 000 korún, predtým, ako formálne prevzalo vlastníctvo a správu tejto inštitúcie. Na začiatku 20. storočia bolo sanatórium rozšírené a modernizované pod správou mesta Viedeň a stalo sa známym ako Seehospiz St. Pelagio mesta Viedeň. Regionálne noviny Glas Istre spájajú tento vývoj s iniciatívou primátora Viedne, Karla Luegera, ktorý navštívil Seehospiz v roku 1907 a ktorý viedol mestskú správu v rokoch 1897 až 1910. V tomto období bol postavený aj nemocničný kostol Panny Márie, Kráľovnej mora, známy ako Stella Maris. Pripisovanie návrhu tohto kostola viedenskému architektovi Wilhelmovi Stiassnemu zostáva skôr hypotézou ako potvrdeným faktom. [11][12][26][30]

Záujem Luegera o inštitúciu v Rovinji by mal byť vnímaný v kontexte širšej transformácie Viedne na prelome 20. storočia. Mesto zažívalo rýchlu urbanizáciu, rast populácie a rozvoj priemyselnej spoločnosti. Bytové podmienky, chudoba, hygiena, vzdelávanie a zdravotná starostlivosť sa stali čoraz dôležitejšími otázkami v miestnej politike.

Administrácia Karla Luegera bola spojená s rozvojom mestských služieb a rozšírením verejnej infraštruktúry. V tomto kontexte je prevzatie zodpovednosti za inštitúciu mimo hraníc mesta možné vnímať ako príklad verejnej investície do zdravotnej starostlivosti ľudí, ktorým bol prístup k liečbe obmedzený.

Napriek tomu historické dedičstvo Karla Luegera vyžaduje kritické a nuancované posúdenie. Bol to vplyvný politik, ktorý kombinoval modernizáciu mesta a sociálnu politiku s populistickou rétorikou a výrazným antisemitizmom. Preto by jeho úloha pri sanatóriu v Rovinji nemala byť prezentovaná ako jednoduchý príbeh humanitárneho primátora. Je dôležité odlíšiť špecifické účinky verejnej politiky od širšej politickej ideológie osoby, ktorá ju realizovala.

Historický význam tejto epizódy spočíva v tom, že starostlivosť o choré deti sa stala súčasťou inštitucionálnej zodpovednosti významného mesta, a nie len občasnou aktivitou realizovanou jednotlivým dobrodincom alebo primátorom. Mesto Viedeň prevzalo zodpovednosť za údržbu a rozšírenie inštitúcie, ktorá slúžila ľuďom mimo svojho vlastného územia.