Odstavec 129: Skrytá queer história Trieste

1. Narodila ste sa v roku 1963 v Trieste, meste, ktoré už viac ako storočie slúži ako laboratórium prekrývajúce sa identít: Habsburská, talianska, slovinská, židovská a dnes aj európska. Ako veľmi ovplyvnila toto typické triestinské vrstvenie váš pohľad, dokonca ešte predtým, ako ste sa stali historičkou?

Verím, že konflikt identít v týchto regiónoch ma formoval od narodenia a následne ovplyvnil môj pohľad na svet, vrátane sveta minulosti, ktorý je predmetom mojich historických štúdií. Téma identity a ťažkosti stanovenia jednej identity ako dominantnej, pričom sa niekedy vymazávajú ostatné, bola vždy jednou z mojich úvah: medzi “potrebou” identity, akceptáciou rôznych identít alebo pozastavením ich úlohy, ako to vyjadril Juan Octavio Prenz.

Ak sú napätia vlastnej existencie nevyhnutne hnacou silou intelektuálnych úsilí na pochopenie sveta, nemali by absolútne žiadny vplyv na intelektuálne elaboráty minulosti a súčasnosti. “Vedecký” prístup vo výskume a v analýze zdrojov je nezávislý od impulzov, ktoré samotný výskum spúšťajú.

2. Jej kariérna cesta je neobvyklá: najprv kvalifikovaná priemyselná inžinierka, potom štúdium politológie a ekonómie s diplomovou prácou v štatistike, nasledované históriou a doktorátom na Univerzite Primorska v Kopre. Čo takýto “prechod” medzi tak odlišnými disciplínami prináša historičke a ako prístupuje a interpretuje historický materiál všestranná myseľ?

Je to životná cesta ako mnohé iné, ovplyvnená udalosťami, ktoré sa odohrávajú v živote každého človeka, najmä rodinnými udalosťami. Skutočnosťou je, že aj technický a praktický prístup formuje môj výskum, pretože poskytuje racionálny a logický pohľad.

Chcem povedať, že tu nie je žiadny rozpor. Racionálny a vedecký pohľad existuje v súlade s humanistickou citlivosťou, ktorá podporuje humanitné vedy a umožňuje ich analýzu. V životoch mojich ústnych a písomných zdrojov sú rozhodnutia a situácie, v ktorých sa protagonisti nachádzajú, neodmysliteľne prepojené medzi emocionálnymi impulzmi a konkrétnymi okolnosťami, ktoré sú objektívnejšej a racionálnejšej povahy.

Pri analýze situácií, ktoré nachádzam v zdrojoch, často skúmam technický kontext, v ktorom sa udalosti odohrávajú: napríklad, myslím na telefónne odpočúvanie na začiatku 20. storočia alebo na vnútornú štruktúru lodí, na ktorých sa niektoré udalosti odohrali.

3. V rokoch 1999 až 2001 ste pracovali v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine ako finančný manažér v projektoch humanitárnej pomoci v bývalých vojnových zónach Balkánu. Existuje nejaká súvislosť medzi touto priamou skúsenosťou z povojnového obdobia na Balkáne a vaším neskorším historickým záujmom o potlačovanie nekonformných identít v pohraničných oblastiach?

Nie priamo, hoci v tom období som si viac uvedomila, že som súčasťou kontextu viacerých identít. Táto skúsenosť z tých rokov potvrdila, že identita nie je jednoduchá, vrátane rodovej identity. Chronologicky, môj návrat do Terstu sa zhodoval s touto skúsenosťou a začiatkom mojej funkcie v organizácii Arcigay Trieste.

4. Vaša historická štúdia oficiálne začala v roku 2005, keď ste ako prezident Arcigay Trieste iniciovali umiestnenie pamätnej tabule s ružovým trojuholníkom v Risiera di San Sabba, v jedinom nacistickom koncentračnom tábore v Taliansku s krematóriom. Čo sa presne vo vás zmenilo počas tejto transformácie z politickej aktivizmu k rozhodnutiu stať sa profesionálnou historičkou?

Inštalácia pamätnej tabule bola kľúčovou udalosťou, ktorá ma viedla k historickému výskumu. Od tej chvíle som cítil potrebu verejne informovať o histórii diskriminácie, nielen o samej diskriminácii, ale aj o skúsenostiach jednotlivcov, ktorí boli považovaní za odlišných, alebo, ako by sme povedali dnes, za osoby LGBTQ+.

Zadanie od organizácie Arcigay na národnej úrovni, aby som informoval o súčasnej histórii osôb LGBTQ+, s dôrazom na diskrimináciu, ktorej čelili, ma viedlo k kombinácii vzdelávania, historiografie a historického výskumu. Málo sa dá povedať bez historiografických textov, ktoré sú zase výsledkom štúdií a výskumov primárnych zdrojov.

V istom zmysle, v súvislosti s predchádzajúcim bodom o prepojení rôznych identít v bývalom juhoslovanskom regióne, aj moja záverečná práca z histórie spája rôzne formy odlišnosti: v tomto prípade diskrimináciu voči judaizmu a homosexuálom.

5. Používate rámec Georgea Mosseho na prepojenie virilnej mužnosti a budovania štátu. Do akej miery zdroje z pohraničných oblastí, kde sa prekrývali rôzne nacionalizmy, potvrdzovali alebo komplikovali Mosseho model?

Mosseho rámec bol, presne v kontexte národnostných rozdelení regiónu, v ktorom som sa narodil, kde som žil a ktorý považujem za súčasť svojej identity, nielen výskumný prístup, ale aj podnet na výskum. Počet internovaných osôb z bývalej provincie Fiume, ktorý vyplýval z národnostného výskumu a bol vyšší ako v iných oblastiach, ma podnietil k hľadaniu prepojenia medzi národnostnými napätiami v týchto oblastiach a potlačovaním nenormatívnych foriem mužnosti.

V skutočnosti sa takáto súvislosť objavila len sporadicky a preto nepredstavuje kľúčový prvok. Naopak, stáva sa zrejmá úloha agresívnej mužnosti, ktorá môže vysvetliť zvýšenú intenzitu represie voči homosexuálom v rokoch 1938 a 1939, s vrcholmi v rokoch 1941 a 1942. Táto agresívna mužnosť bola spojená s východnými regiónmi vtedajšej Talianska, ktoré boli považované za základňu pre expanziu na východ.

6. Vo svojej knihe vysvetľujete a demonštrujete to, čo by sa dalo opísať ako rozdiel medzi habsburským súdnym modelom a talianskym mimosúdnym modelom. Z pohľadu jednotlivca, ktorý je prenasledovaný: Ktorý z týchto dvoch systémov bol v praxi viac škodlivý a prečo?

Nie je ľahké porovnať dva represívne systémy z pohľadu tých, ktorí trpeli ich následkami.

Počas impériovej éry boli jednotlivci určite vždy zatýkaní, a to samo o sebe bolo traumatické. Väzba po zatčení nebola veľmi dlhá, ale pre ekonomicky a sociálne zraniteľných jednotlivcov to mohlo byť stále veľmi náročné, ako v prípade páru prostitútok. Nie je ľahké pochopiť, do akej miery skutočnosť, že sa človek nachádzal v kontexte právnej represií, mohla upokojiť tých, ktorí boli zatknutí, alebo do akej miery sa cítili chránení normami a možnosťou právnej obrany.

V období talianskeho fašizmu však, okrem represií odklonov od dominantnej mužnosti, existovala aj váha diktatúry, čo bolo samo o sebe ťažké pre tých, ktorí neboli blízko režimu.

Objektívne, habsburská represia mohla byť vnímaná ako rutinná, ako súčasť “normálnych” pravidiel života, a preto, ak nie je akceptovateľná, aspoň niečo, čo bolo akceptované ako existujúce v každodennom živote. Zvážte prípady súdnych procesov súvisiacich s odsekom 129 a ich publikovanie v tlači.

Talianska represia bola na druhej strane zakotvená v širšej represií tohto režimu. Nie je náhodou, že existencia “pedofila” bola vnímaná ako “antifašistická”. Okrem toho existovala neistota ohľadom trestu a ďalších následkov. V habsburskom modeli existovala istota ohľadom časov a trestov.

Foto: poskytol Marco Reglia.

7. Fašistická “strategia neviditeľnosti” mala dlhodobé následky pre queer pamäť týchto regiónov. Ako tento administratívny tichý režim naďalej ovplyvňuje prácu historikov a sebaprezentáciu súčasných LGBTQ+ komunít v Taliansku, Slovinsku a Chorvátsku?

Model represie založený na fašistickej ideológii a polícii bol nepochybne účinnejší ako imperiálny model založený na súdnych konaniach, presne kvôli svojej schopnosti udržiavať spoločenskú represiu aj po páde režimu. To viedlo k oneskoreniu historického výskumu v Taliansku, a to ako kvôli nedostatku historikov, ktorí sa venovali tejto téme, tak aj kvôli ťažkostiam pri získavaní zdrojov, nielen ústnych prameňov, ktoré boli ovplyvnené vnímaním účastníkov, ale aj tých, ktoré boli potlačené.

Archívy čelili rôznym ťažkostiam pri sprístupňovaní dokumentov, a to ako z dôvodu obáv z zverejnenia citlivých informácií, tak aj z objektívnych dôvodov identifikácie zdrojov súvisiacich s týmto typom represie.

Napríklad, pri hľadaní prípadov represie na základe paragrafu 129, je potrebné prehliadať súdne záznamy, ktoré zvyčajne uvádzajú články trestného zákona pre každý prípad. Talianske policajné archívy nie sú len súdnymi záznamami, ale často ani v názve dokumentov neuvádzajú slovo “pederastia”. Preto je potrebné, aby výskumník prečítal všetky archívy, aby tieto informácie našiel.

Foto: poskytol Marco Reglia.

8. Váš výskum zobrazuje Trieste ako špecifický mestský priestor a multikultúrne prístavné mesto. Čo spôsobilo, že toto mesto sa stalo miestom s vysokou koncentráciou homoerotického života, a koľko z tejto mestskej geografie zostalo v dnešnom Trieste?

Trieste, pod vládou Habsburgovcov, bolo významným prístavným mestom v tom zmysle, že, hoci nebolo veľké z hľadiska demografie, žilo podobne ako hlavné metropoly tej doby. Zvážte, akou rýchlosťou sa technologické inovácie tej doby dostali do mesta a začali sa tam udomácňovať. Okrem toho to bolo prístavné mesto, a preto hlavný tranzitný uzol, cez ktorý prechádzalo mnoho ľudí, často sami a bez rodiny.

Viac slobodná sexualita, v porovnaní s menšími a vidieckymi mestskými centrami, sa dá vysvetliť aj tým, že cirkevné inštitúcie mali v tomto meste, ktorého rozvoj bol zameraný na sekularizmus, menšiu úlohu v spoločenskej kontrole.

Dnes je Terst malé, okrajové mesto, hoci stále je prístavom. Funkcia prístavu je však dnes veľmi odlišná od tej, aká bola pred sto rokmi. Tok ľudí, ktorí prechádzali prístavom, bol vtedy oveľa väčší ako dnes: more bolo hlavnou cestou pre dlhé cesty; lacné lety neboli vôbec možné.

Hnutie za práva homosexuálov a lesbi ek sa v Terste vyvinulo približne v rovnakom čase ako v iných talianskych mestách. V Ľubľane však aktivizmus LGBTQ+ komunít začal o niečo skôr. Na konci 20. storočia bola Ľubľana hlavným mestom republiky, zatiaľ čo Terst bol teraz malým mestom, ktoré muselo pochopiť, akú úlohu môže zohrávať vo svete, ktorý sa úplne líšil od toho, v ktorom sa vyvinul ako prístav.

Článok 9. Článok 129 rakúskeho trestného zákona trestala ako mužov, tak ženy, ale zdroje obsahujú veľmi málo prípadov proti ženám. Odzrkadľuje to skutočne nižšiu úroveň potlačovania lesbismu, alebo štruktúrnu neviditeľnosť vyplývajúcu z patriarchálneho konceptu sexuality, ktorý nedokázal ani len predstaviť si autonómnu ženskú túžbu?

Verím, že štruktúrna neviditeľnosť lesbismu je najvýznamnejším vysvetlením toho, prečo boli lesby – bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu – tiež potláčané ako ženy. Existuje však ešte mnoho rokov súdnych záznamov, ktoré je potrebné preskúmať, aspoň čo sa týka bývalého rakúskeho pobrežného regiónu.

Existencia právnej represií lesbismu predpokladá jeho uznanie a robí ho viditeľným. V právnom poriadku je to považované za rovnaké ako iné “neobvyklé túžby”. Okrem toho je potrebné zvážiť vnútornú slobodu žien v tej dobe: Ak mali záujem o iné ženy, čelili nielen praktickým ťažkostiam pri napĺňaní svojich túžb v dôsledku obmedzenej sociálnej mobility, ale boli aj kultúrne obmedzené v rámci prísneho systému rolí, ktorý vnímal ženy ako kráľovné domáceho života a zodpovedné za starostlivosť o iných, a nie ako jednotlivcov usilujúcich sa o osobné ambície a ciele.

10. V talianskych zdrojoch sa termín “paedast” často používal ako politický nástroj, ktorý sa aplikoval na osoby, ktoré nevykazovali nevyhnutne homosexuálne správanie. Ako sa táto logika podozrenia spája s autoritárskymi disciplinárnymi mechanizmami, ktoré vidíme, ako sa opäť objavujú v niektorých európskych politických diskurzoch?

Politické využívanie homosexuality existovalo ako za čias Impéria, tak aj počas talianskej éry. V kultúrnom kontexte, ktorý považuje homosexuálnosť za nevhodné správanie, je jej použitie ako nástroja vydierania takmer samozrejmé. Jej verejné odhalenie, bez ohľadu na represívne normy, sa stáva prostriedkom nátlaku.

Zvážte dokumenty zostavené počas fašistickej éry proti potomkovi trónu Savoyovcov, ale aj nedávnejšie udalosti. Pamätám si udalosti spojené s riaditeľom katolíckeho denníka L’Avvenire, ktorý bol “obvinený” z homosexuality v kontexte kritiky Berlusconiho.

Za nebezpečné sa nepovažovala len samotná homosexuálna orientácia, ale aj všeobecné správanie, ktoré naznačovalo určitú odlišnosť od binárneho modelu muža a ženy a tzv. “tradičnej” rodiny. V tomto kontexte sa muž, ktorý sa obklopuje ženami, vyníma v ideálnej úlohe dominantného muža.

Termín “pedofília”, ktorý sa používal počas fašistickej éry, si dodnes zachováva pejoratívny význam, najmä v krajine ako je Taliansko, ktorá má klesajúci demografický vývoj a ktorá vníma mladých ľudí a deti ako cenné zdroje pre svoje prežitie.

Foto: poskytol Marco Reglia.

Súdne záznamy poskytujú veľmi dobré informácie o represáliách, ale sú obmedzené, pokiaľ ide o každodenný život. Ako sa vám podarilo získať fragmenty citovosti, vzťahov a spoločenského života z riadkov súdnych spisov, a nie len z informácií o prenasledovaní?

Táto téma predstavovala a naďalej predstavuje veľkú výzvu: obnoviť dôstojnosť prenasledovaných jednotlivcov, nie len ako deviantov. Pretože môj výskum sa zameriaval na obyčajných ľudí, ktorí si nezvykli viesť denníky alebo písať listy, úsilie bolo značné.

Pár slov, niektoré okrajové poznámky v policajných dokumentoch, prvok mimo obvyklých riadkov, niekedy umožnili odvodzovať niečo o osobe, ktorá bola protagonistom represívnych udalostí. Bolo to inak s ústnymi zdrojmi, kde, napriek ťažkostiam súvisiacim so súkromím a hanbou, bolo ľahšie hlbšie porozumieť danej osobe.

Foto: poskytol Marco Reglia.

12. Vo svojej knihe spomínate aj použitie ústnych zdrojov. Existuje nejaké svedectvo, ktoré výrazne zmenilo vašu prvotnú interpretáciu, ktorú ste získali z archívnych dokumentov?

Samozrejme, Betty, protagonista deportácie z Terstu do tábora pri Drážďanoch, spolu s piatimi ďalšími ľuďmi. Bez neho by som nemohol nájsť niektoré dokumentárne zdroje, ktoré mi nakoniec umožnili rozprávať príbeh o vianočných zásahoch, ktoré zasiahli 23 ľudí.

Vo všeobecnosti boli ľudia, ktorí sa stali pre mňa ústnymi zdrojmi, tiež zdrojom inšpirácie na pokračovanie výskumu týchto tém a často aj priateľmi. Ocital som sa v úlohe objaviteľa a ochranára ich príbehov, dokonca aj tých emotívnych a veľmi osobných.

13. Dnes Terst komplexne oslavuje svoje habsburské dedičstvo ako faktor kozmopolitnej identity. Ako sa táto verejná pamäť vzťahuje k “queer” dimenzii tohto dedičstva, ktorá zostáva marginalizovaná v inštitucionálnej diskusii?

Oslava habsburskej minulosti Terstu dnes má turistické konotácie, ktoré zdôrazňujú niektoré aspekty a zároveň ich skrývajú. Hoci sa často hovorí o kozmopolitizme, “italianita” (talianska identita) je často oslavovaná ako stredobodný pilier života mesta, v minulosti aj v súčasnosti.

Uvažujte napríklad o nedávnom odhalení sochy Gabriele D’Annunzia v centre mesta, postavy, ktorá nie je priamo spojená s mestom, ale nepochybne súvisí s touto “italianitou”, ktorá nie je vôbec kozmopolitná.

V 18. a 19. storočí, a na prelome 20. storočia, homosexualita určite nebola slobodne praktizovaná, dokonca ani počas obdobia veľkého habsburského prístavu. Preto v súčasnosti neexistujú žiadne skutočnosti alebo iné prvky, ktoré by mohli prispieť k dedičstvu liberálnej mytológie, dokonca ani v oblasti sexuálnych mravov.

Neviem, koľkokrát sa napríklad spomína možná homosexualita Umberta Sabu, ktorá sa prejavuje v jeho po smrti vydanom románe “Ernesto”.

14. V súčasnom politickom kontexte Talianska, Slovinska a Chorvátska sme svedkami nových foriem tlaku na práva LGBTQ+ osôb. Vidíte nejaké mechanizmy kontinuity medzi fašistickou “stratégiou neviditeľnosti” a určitou súčasnou rétorikou, alebo sú to historicky odlišné javy?

Nevidím priamu nadväznosť na talianske a fašistické “nezviditeľnenie”. Je potrebné si uvedomiť, že trestný zákon predchádzajúci fašizmu tiež postupoval podobne: nezakazoval homosexuálnosť. Čiastočne preto, že viditeľnosť LGBTQ+ komunity je dnes faktom a politické využívanie obvinenia z homosexuálnosti sa stáva čoraz menej účinným.

To však neznamená, že nemôže dôjsť k návratu k represii, dokonca aj k právnej represii. Ale vzhľadom na súčasnú viditeľnosť je pravdepodobnejšie, že to bude mať iné formy.

Foto: poskytol Marco Reglia.

Pre čitateľov vo Viedni, hlavnom meste impéria, ktoré zaviedlo odsek 129 a následne ho zrušilo pomerne neskoro, v roku 1971: Aké je hlavné posolstvo, ktoré chcete, aby si odniesli z vašej knihy, a aká zodpovednosť leží na rakúskom verejnom pamätnom horizonte dnes?

Zrušenie odseku 129 prišlo neskoro, ale v niektorých ohľadoch boli aj iné zrušenia oneskorené. Napokon, odsek 175, hoci bol od roku 1969 oslabený, bol úplne zrušený až v roku 1994.

Nemám prehľad o súčasnej rakúskej historiografii o homosexualite a jej represii počas impéria. Táto téma potrebuje ďalšie preskúmanie, a to aj vrátením sa ďalej do minulosti, než sú účinky trestného zákona z roku 1852, aby sme zistili, čo sa stalo s trestným zákonom z roku 1803.

Verím, že história “nehmorálnej túžby” v pobrežnej oblasti by mala byť umiestnená do širšieho kontextu vnímania buržoázneho modelu muž-žena, ktorý prevládal počas impéria, pričom je potrebné zohľadniť aj dôležitú úlohu, ktorú zohrávala habsburská armáda ako prvok zjednocujúci korunu a jej obyvateľov.

Prajem čitateľom vo Viedni príjemné čítanie a dúfam v ich spätnú väzbu a, kto vie, v možnú spoluprácu pri pokuse o komplexný pohľad na históriu populácií ovplyvnených Habsburkami: pohľad, ktorý porovnáva odchylky od modelu muž-žena v pobrežnej oblasti s tými v hlavnom meste, ale aj s tými v iných regiónoch dvojnárodnosti.

Kto vie, či bol veľký habsburský prístav tej doby vnímaný zvyškom obyvateľstva Rakúsko-Uhorska ako slobodnejšie a/alebo atraktívnejšie miesto pre vzťahy rovnakého pohlavia.