Ako sa homosexualita Ernsta Röhma stala politickou zbraňou

Röhm bol profesionálny vojak, nacionalista a skorý podporovateľ Hitlera. Vnímal násilie ako politický nástroj a považoval organizáciu SA za revolučnú bojovú organizáciu. Pod jeho vedením sa stala násilnou masovou organizáciou, ktorá útočila na politických oponentov a prispievala k zničeniu Weimarskej republiky.

Röhm sa, pomocou terminológie tej doby, identifikoval ako homosexuál. Jeho postoj však nebol súčasťou demokratického hnutia za osobnú slobodu alebo rovnaké práva. Jeho chápanie priateľstva bolo formované vojnovými skúsenosťami, hierarchiou a agresívnou mužnosťou.

Jeho biografia nie je príbehom o emancipácii homosexuálov. Jeho homosexualita nezmenšuje jeho zodpovednosť za politické násilie a nič nehovorí o politických názoroch iných homosexuálnych jednotlivcov.

Röhmov súkromný život nebol v kruhoch strany tajomstvom. Po tom, čo osobné listy prerazili na verejnosť, ľavicové noviny zverejnili jeho sexualitu. Oponenti nacistickej strany poukazovali na rozpor medzi postojom strany voči homosexualite a Röhmovou pozíciou v štruktúrach moci.

Hitler obhajoval Röhma, pokiaľ bol pre Hitlerove politické ciele užitočný. Táto dočasná tolerancia nebola uznaním homosexuálnych ľudí. Iní muži z toho nemohli odvodzovať žiadnu ochranu.

Rozdielný prístup odrážal mocenské dynamiky režimu. Röhm zostal chránený, pokiaľ bola organizácia SA potrebná na pouličné boje, zastrašovanie a prevzatie moci. S meniacimi sa mocenskými dynamikami, táto ochrana skončila.

Po prevzatí moci očakávali mnohí členovia organizácie SA ďalší nárast moci. Röhm chcel premeniť existujúcu armádu na novú bojovú silu, ktorá by bola dominovaná organizáciou SA. Týmto krokom ohrozil vojenské vedenie, konzervatívne elity a ďalšie časti nacistického aparátu.

Hitler potreboval podporu profesionálnej armády pre svoje ďalšie plány. Zároveň politickí rivali mali obavy z Röhmovej moci a z nepokojov v rámci organizácie SA. Vedenie organizácie SS a ďalší oponenti šírili klebety o blížiacom sa prevrate.

Röhmova homosexualita nebola príčinou tohto konfliktu. Bola dlho známa a nebránila jeho kariére. Až po rozhodnutí o jeho odstránení sa stala propagandistickým dôkazom.

V lete 1934 nechal Hitler zatknúť a zabiť vedenie organizácie SA. Boli zabití aj ďalší politickí oponenti a bývalí spojenci. Organizovaná politická čistka eliminovala rivalov a zabezpečila Hitlerovu podporu zo strany armády.

Režim prezentoval vraždy ako reakciu na údajné bezprostredné sprisahanie. Röhmova sexualita ponúkala emocionálne nabité odôvodnenie. Propaganda prepojila údajný prevrat so sexuálnou zvrácenosťou, morálnou korupciou a zradou.

Týmto spôsobom bola homosexualita retroaktívne vyhlásená za znak politickej nespôľahlivosti. Propaganda premenila mocenskú bitku na údajné morálne očistenie.

Existencia homosexuálnych mužov v organizácii SA je historicky doložená. To však neznamená, že organizácia bola definovaná spoločnou sexuálnou identitou. SA bola nacistická polovojenská organizácia s rozsiahlym a sociálne heterogénnym členstvom.

Obrázky priateľstva, fyzickej sily a mužskej lojality boli súčasťou mnohých vojenských a polovojenských kultúr. Nemali by byť zamieňované s homosexuálnymi vzťahmi alebo politickou solidaritou s homosexuálmi. Agresívny kult mužnosti môže byť spojený s výraznou homofóbiou.

Mýtus o homosexuálnom nacizme premenil individuálne životné príbehy na konšpiračný príbeh o skrytých mužských mocenských štruktúrach.

Po Röhmovej smrti, SS pod vedením Heinricha Himmlera, naďalej získavali moc. V ich rasistickej a demografickej ideológii boli homosexuálni muži považovaní za hrozbu, pretože údajne neboli schopní produkovať deti pre požadovanú národnú komunitu (Volksgemeinschaft) a udržiavali tajné lojalitné väzby.

SS, kriminálna polícia a Gestapo sa stali kľúčovými orgánmi pre dohľad a prenasledovanie. Zbierali informácie, organizovali prehliadky, vykonávali výsluchy a posielali mužov do koncentračných táborov po odsedení si trestov. Členovia SS a polície neboli chránení, ak boli obvinení z podobných priestupkov.

Tvrdenie, že tieto inštitúcie boli homosexuálne, zastiňuje ich historickú zodpovednosť ako nástrojov štátu, ktorý kriminalizoval homosexuálne túžby a násilne ich potláčal.

Homosexuálny muž na čele nacistickej polovojenskej organizácie sa javí ako výrazný protiklad. To umožňuje vytvoriť jednoduchý príbeh. Historické súvislosti sú zložitejšie: Röhm bol páchateľ, jeho sexualita bola politicky zneužitá a iní homosexuálni ľudia boli prenasledovaní režimom.

Tento mýtus posúva zodpovednosť. Keď je nacizmus interpretovaný ako prejav údajnej homosexuálnej mužskej kultúry, štátom podporovaná homofóbia je skrytá.

Príbeh Röhma nejde o skrytú pravdu o homosexualite, ale o moc. Hitler toleroval to, čo mu vyhovovalo, a to isté odsúdil, akonáhle to mohlo byť použité na ospravedlnenie politického násilia.