Prečo oslobodenie pre mnohých mužov nebolo slobodou

Pre iné skupiny prenasledovaných osôb bolo po vojne aspoň všeobecne uznané, že nacistické rozsudky boli súčasťou nespravodlivého systému. Toto pochopenie sa nevzťahovalo na homosexuálnych mužov dlhú dobu. Ich prenasledovanie bolo považované za bežné trestné konanie.

Toto malo priame dôsledky. Odškodnenie za odňatie slobody bolo ťažko dosiahnuteľné, pokiaľ štát naďalej považoval základnú obvinenie za trestný čin. Roky strávené vo väzení alebo koncentračných táboroch tak boli vylúčené z naratívu uznaných obetí.

Aj v súkromí mlčanlivost pokračovala. Rodiny často nevedeli, prečo bol muž uväznený. Partneri sa objavovali v nekroloch ako priatelia, dokumenty zmizli z majetku. Viditeľnosť sa mohla opäť stať nebezpečenstvom.

V Západnom Nemecku platila spočiatku verzia odseku, ktorý bol pôvodne sprísnený nacistami. Polícia, prokuratúry a súdy pokračovali v stíhaní mužov za vzájomné sexuálne vzťahy. Listy, pozorovanie a oznámenia mohli opäť viesť k začatiu konania.

V roku 1957 Ústavný súd Spolkovej republiky vyhlásil, že trestné ustanovenia sú v súlade so Základným zákonom a nie sú charakteristické pre nacistickú nespravodlivosť. To dodalo ďalšej kriminalizácii autoritu demokratického právneho štátu.

Pre postihnuté osoby to nebolo len abstraktné právne rozhodnutie. Výzvy na súd, domové prehliadky a súdne konania mohli ohroziť zamestnanie, bývanie a spoločenský status. Kým tento odsek vytváral nových obvinených, predtým odsúdení ľudia sa ťažko mohli považovať za obete.

V Spolkovej republike bol odsek 175 zmiernený počas sociálnych zmien na konci 60. rokov. Prvá významná reforma sa uskutočnila v roku 1969. Nasledovali ďalšie zmeny, ale toto špeciálne trestné zákonné ustanovenie zmizlo až v roku 1994 v rámci právnej harmonizácie po zjednotení.

Tieto reformy neboli priamou postupnosťou. Aktivisti, právnici, vedci a ďalší ľudia sa na to roky verejne oponovali, pričom pri tom podstupovali osobné riziká.

V roku 2002 Nemecký spolkový snem zrušil nacistické rozsudky za vzájomné homosexuálne úkony. Právna rehabilitácia ľudí, ktorí boli odsúdení po roku 1945 v oboch nemeckých štátoch, sa uskutočnila v roku 2017.

Aj v sovietskej okupačnej zóne a v neskoršej NDR nezmizla kriminalizácia okamžite. Avšak, právna prax sa vyvíjala odlišne. Súdy čiastočne sa vrátili k menej rozsiahlej interpretácii. Stíhanie vzájomných sexuálnych vzťahov medzi dospelými mužmi postupne stratilo na dôležitosti.

S novým trestným zákonom bol východonemecký paragraf 175 zrušený. Špeciálne predpisy týkajúce sa homosexuálnych kontaktov s maloletými spočiatku zostali platné. Avšak, miernejšia právna úprava neznamenala sociálnu rovnosť. LGBTQ+ skupiny boli pod dozorom, chýbali im miesta na stretávanie a verejná organizácia bola obmedzená.

Prenasledovanie homosexuálnych mužov nacistami zostávalo dlhú dobu v pamätníkoch, učebniciach a verejných obradoch v okrajových pozíciách. Preživší boli zriedka pozvaní, aby hovorili o svojich skúsenostiach. Ružový trojuholník bol známy, ale ľudia, ktorí za ním stáli, často zostávali bez mena.

LGBTQ+ iniciatívy, výskumníci a jednotliví preživší zbierali dokumenty, robili rozhovory a hľadali životopisy, ktoré boli v policajných záznamoch redukované na trestný čin. Pamäť nevznikla automaticky. Musela byť presadzovaná proti inštitucionálnej apatie a pretrvávajúcej homofóbii.

Rehabilitácia mení oficiálny význam životopisu. Osoba, ktorá bola právne odsúdená, sa stáva niekým, ktorému štát ublížil. Táto korekcia zostáva dôležitá, aj keď prichádza o desaťročia neskôr.

Nemôže vrátiť stratenú kariéru, zničené vzťahy a roky strachu. Odsúdenie ovplyvnilo vzťahy, kariéru a sebavnímanie. Strach z odhalenia mohol určiť, kde niekto žil a či sa rodina niekedy dozvie pravdu.

Muži, ktorí boli prenasledovaní aj po roku 1945, boli pracovníci, umelci, úradníci, susedia, synovia a partneri. Mnoho z nich žilo skrytý život, pretože štát im nedovolil žiť otvorene. Ich príbehy sú súčasťou nemeckej povojnovnej histórie, nie len LGBTQ+ subhistórie.

Neskoré zrušenie paragrafu 175 ukazuje, že oslobodenie sa nedosahuje v jeden deň. Politický režim môže padnúť, zatiaľ čo jeho myšlienky naďalej žijú v zákonom, inštitúciách a rodinách. Preto história tiež vyvoláva otázku, prečo by tí, ktorých sa to dotklo, mali opäť mlčať a prečo trvalo tak dlho, kým demokracia začala počúvať.