Kultúra Femminielli v Neapole

Termín “Femminiello” pochádza z neapolského jazyka a odvádza sa od slova “femmina”, čo znamená “žena”.

Ukončenie slova nemusí nevyhnutne len označovať zmenšujúci tvar v zmysle “malý”. Môže tiež označovať niečo jedinečné, špecifické alebo odlišné od všeobecnej kategórie.

Gramatická štruktúra samotného termínu poukazuje na nejednoznačnosť: “Femminiello” je maskulínne podstatné meno s ženským koreňom.

Osoba, ktorú toto slovo označuje, nie je v tradičnom neapolskom ponímaní ani len žena, ani len muž. Skôr tento termín opisuje spoločensky rozpoznateľnú pozíciu, ktorá existuje medzi alebo mimo týchto jasne definovaných kategórií.

Moderná antropológia často opisuje “femminielli” ako tradičnú tretiu pohlavnú rolu. Sú to osoby, ktorým by pri narodení bol priradený mužský pohlavie, ale ktoré žijú v ženskej alebo genderovo flexibilnej sociálnej roli.

Je dôležité, že ide o kultúrne uznávanú kategóriu, a nie primárne o medicínsky definovanú.

Identita nevzniká len z vnútorných pocitov jednotlivca. Vyvíja sa aj prostredníctvom vzťahov so susedstvom, rodinou, rituálov a celého symbolického poriadku mesta.

Genderová expresia “femminiella” bola teda zakotvená v širokom spoločenskom kontexte. Bola súčasťou konkrétnej stredozemskej urbánnej kultúry.

Zatiaľ čo LGBTIQ+ identity v mnohých západných spoločnostiach boli historicky definované primárne ako odchylky, hriechy, choroby alebo sociálna izolácia, neapolská kultúra poskytla “femminielli” aspoň v určitých miestnych štruktúrach rozpoznateľnú spoločenskú pozíciu.

To však neznamená, že ich životy boli bez diskriminácie, chudoby alebo násilia.

Znamená to však, že neboli úplne mimo naratívu mesta. Neapol mal jazyk, rituály a sociálne role, prostredníctvom ktorých sa ich existencia stala čitateľnou v spoločenskom živote.

“Femminielli” plne neodpovedajú modernému konceptu transidentity.

Nemuseli byť primárne politickou alebo výlučne individuálnou kategóriou identity. Nemuseli byť spojené s medicínskou transformáciou a neboli založené len na osobnej sebarealizácii.

Ich význam vznikol v rámci kolektívneho symbolického systému.

Už pri prvom stretnutí s týmto javom je jasné, aké úzke sú jeho prepojenia s históriou, slobodou a spoločenským charakterom Neapola.

V minulosti boli “femminielli” zjavne početnejší a viditeľnejší v každodennom živote mestských štvrtí, ako sú dnes.

Stále existujú, ale v zmenenej forme. Ich tradičná rola je v mnohých mestských štvrtiach menej prítomná. Zároveň sa častejšie objavujú v kultúrnych, dokumentárnych a aktivistických kontextoch.

Často sú dnes interpretovaní v rámci súčasnej LGBTQ+ diskusie. Aj keď to môže umožniť dôležité nové formy politickej viditeľnosti, nevystihuje to vždy celú pôvodnú sociálnu funkciu Femminielli.

Neapolská kultúra má dlhú tradíciu viery v šťastie, osud a znamenia.

Šťastie nie je vnímané len ako náhodná udalosť. Môže byť vyvolané, interpretované a za určitých okolností dokonca aj prenášané.

Femminielli zohrávali špeciálnu úlohu v tomto symbolickom systéme.

Ich význam bol úzko spojený s ich okrajovou pozíciou.

Liminalita odkazuje na stav na hranici alebo prahu. Tí, ktorí plne nepatria do jednej sociálnej kategórie, sú symbolicky bližšie k neznámemu, k osudu a niekedy dokonca k nadprirodzenu.

Preto boli Femminielli chápaní ako potenciálni sprostredkovatelia medzi rôznymi svetmi.

Pohybovali sa medzi mužom a ženou, medzi každodenným životom a rituálom, medzi vážnosťou a humorom, medzi posvätcom a profánnym.

Z tejto medzihodnotovej pozície vznikla myšlienka, že mohli mať špeciálne spojenie so šťastím, znameniami alebo skrytými významami.

Centrálnou súčasťou tejto kultúry je Neapolská Smorfia.

Je to tradičný systém, v ktorom sú sny, časti tela, zvieratá, ľudia a každodenné udalosti priradené k konkrétnym číslam.

Tieto čísla sa potom používajú, okrem iného, pre lotériové hry.

V tomto systéme sen nebol len súkromnou psychologickou skúsenosťou. Mohol byť chápaný ako zakódovaná správa, ktorú bolo potrebné preložiť do čísel.

Femminielli často pôsobili ako sprostredkovatelia pri takýchto interpretáciách. Pomáhali interpretovať sny, vybrať čísla alebo usmerňovať rituálne aspekty hry.

Tým sa stali interpretmi osudu.

Ich rola nebola založená len na povierkach. Vyžadovala si sociálnu citlivosť, kultúrne vedomosti, porozumenie ľuďom, improvizáciu a schopnosť čítať náladu skupiny.

Jedným z najdôležitejších rituálov spojených s “femminielli” bola neapolská Tombola.

Na prvý pohľad pripomína hru čísel alebo bingo, ale je to oveľa viac ako jednoduchá spoločenská hra.

Najmä počas vianočnej sezóny spája Tombola rodiny, skupiny priateľov a celé susedstvá.

Každé vylosované číslo má tradičný význam, ktorý môže byť spojený so snami, telom, postavami, obavami, sexualitou alebo každodennými situáciami.

Osoba, ktorá vedie hru, len nečíta čísla.

Interpretuje, komentuje, improvizuje a premení hru na spoločnú naratívnu skúsenosť.

To vyžaduje charizmu, humor, jazykovú zručnosť a schopnosť udržať pozornosť skupiny.

“Femminielli” boli v tejto úlohe obzvlášť cenení.

Spojovali performanciu, symbolické poznanie a humor. To dodávalo Tombole rituálny charakter.

Ich komentáre môžu byť nejednoznačné, provokujúce alebo odvážne. Zároveň ich humor pomáhal znížiť napätie a uľahčiť prístup k náročnejším témam v rámci skupiny.

Tombola sa tak stala spoločenským priestorom, kde mohli na niekoľko hodín existovať poriadok a neporiadok.

“Femminielli” sa tiež zúčastňovali svadieb, rodinných osláv a miestnych katolíckych procesií.

Ich rola bola obzvlášť významná v situáciách rodinného napätia.

Prostredníctvom humoru, symboliky a ritualizovanej nadsázky mohli odbremeniť konflikty, bez toho, aby ich priamo popreli.

Plnili psychologickú a spoločenskú funkciu.

Neboli len formou zábavy.

Pomáhali komunite zvládať nejednoznačnosť.

Fenminielli sa do Neapola nedostali ako plne formovaná kultúrna skupina zvonku.

Vznikli v rámci samotnej neapolskej komunity.

Zároveň sa do Neapola presťahovalo mnoho mladých ľudí z menších a konzervatívnejších oblastí v okolitom regióne. Niektorí opustili svoje rodné miesta kvôli svojmu prejavu pohlavia alebo sexuálnej orientácii.

Vo veľkom meste mali väčšiu možnosť žiť otvorene a stať sa súčasťou komunity.

Kultúrne korene tohto javu však siahajú hlboko do stredomorskej histórie.

V starovekom Grécku a Ríme existovali náboženské postavy a rituály, v ktorých sa prekrývali alebo dočasne pozastavovali hranice pohlavia.

V dionýzských rituáloch sa mohli spochybňovať pevné role pohlavia, rozumu a spoločenského poriadku.

V kulte božstva Cybele existovali kňazi, ktorí žili mimo obvyklých mužských noriem.

Fenminielli nie sú len priamym pokračovaním týchto starodávnych postáv.

Takéto tvrdenie by zjednodušovalo rôzne historické kontexty.

Napriek tomu, stredomorská história ukazuje, že pohlavne ambivalentné priestory, rituálne inverzie a nebunárne sociálne role nie sú v tomto regióne modernou výmyslom.

Neapol bol po stáročia miestom stretnutia rôznych kultúr.

V tomto meste sa prekrývali grécke, rímske, kresťanské, španielske a miestne tradície.

Neapol nevytvoril úplne jednotný systém. Mesto si zachovalo kontradíktory, zmiešané vplyvy a integrované prvky, ktoré by mohli byť v iných spoločnostiach prísnejšie oddelené.

Práve v tomto kultúrnom priestore sa mohli fenminielli vyvíjať.

Neboli by to cudzí prírastok k mestu.

Boli by jedným z jeho vlastných sociálnych produktov.

Udalosť, ktorá umožnila fenminiellam stať sa viditeľnými mimo miestneho kontextu, boli tzv. Štyri dni v Neapoli.

Táto viditeľnosť nevznikla primárne vďaka verejnej akcii organizovanej samotnými Femminielli. Vznikla z miestnych spomienok a výpovedí neapolských partizánov, ktorí informovali o svojej účasti.

Štyri dni v Neapoli označujú ľudové povstanie, ktoré sa odohralo od 27. do 30. septembra 1943.

Po páde fašistického režimu a talianskeho prímeria s Spojencami obsadili nemecké jednotky mesto.

Následne v Neapoli vzniklo spontánne povstanie proti nacistickej okupácii.

Nebolo to klasicky organizované vojenské operácie.

V boji proti okupantom sa zúčastnili robotníci, ženy, mladí ľudia, deti, starší občania, bývalí vojaci a ďalší obyvatelia mesta.

Počas štyroch dní sa obyvateľstvu podarilo prinútiť nemecké jednotky, aby sa stiahli z Neapola, predtým ako do mesta dorazili jednotky Spojencov.

Femminielli sú v miestnych tradíciách spomínaní aj v súvislosti s týmto odbojom.

Boli v ňom, pomáhali s zásobovaním, prenášali správy a spolu s ďalšími obyvateľmi podporovali svoje štvrte.

Táto účasť má zvláštny symbolický význam.

Ukazuje, že Femminielli neboli jednoducho mimo spoločnosti.

V historickej chvíli, keď muselo celé mesto pôsobiť ako komunita, neboli vnímaní ako cudzí a okrajový kolektív, ale ako súčasť ľudu.

Štyri dni v Neapoli demonštrujú silu kolektívnej identity a schopnosť komunity konať mimo formálnych inštitúcií.

Pre históriu Femminielli to potvrdzuje, že ich sociálna pozícia nebola obmedzená len na zábavu, rituály alebo súkromnú toleranciu.

Boli súčasťou sociálnej a politickej štruktúry mesta.

Montevergine je benediktínska svätyňa v pohoriach Kampánie, blízko Neapola.

Je známa predovšetkým uctievaním Panny Márie z Montevergine, tmavomodrej sošky Panny Márie, ktorá má v miestnej náboženskej kultúre zvláštny význam.

Každý rok, 2. februára, počas katolíckej Pamiatky na zvestovanie Pána (alebo Sviatku sviečok), sa uskutočňuje púť do Montevergine.

Na tejto púti sa zúčastňujú aj skupiny “Femminielli” a mnohí návštevníci z komunity LGBTIQ+.

Spievanie, tanec, modlitba a tradičné hudobné nástroje vytvárajú atmosféru, ktorá je zároveň náboženská a slávnostná.

Hranica medzi úctivou oddanosťou a fyzickou radosťou nie je úplne vymazaná, ale skôr preusporiadaná.

Svetlo sa nejaví len ako niečo tiché, kontrolované a vzdialené.

Stáva sa hlasným, fyzickým a spoločenským.

Pre mnohých marginalizovaných ľudí sa Montevergine stalo miestom ochrany a pocitu spolupatričnosti.

Dnes mnohí katolíci z komunity LGBTIQ+ považujú toto miesto za špeciálnu pútnickú destináciu.

Ľudia, ktorí sa v cirkevných štruktúrach často stretávajú s odmietaním, tu našli náboženský priestor, kde ich existencia nie je automaticky vnímaná ako protiklad viere.

Tento význam je úzko spojený s legendou, podľa ktorej Panna Mária prijíma všetky svoje deti, bez ohľadu na to, ako žijú alebo koho milujú.

Montevergine tak demonštruje zvláštny vzťah medzi tradičnou ľudovou nábožnosťou a diverzitou pohlaví.

“Femminielli” nie sú len mimo katolicizmu.

Stávajú sa súčasťou náboženskej praxe, ktorá vníma svätosť ako ochranu pred spoločenským odsúdením.

Miestna legenda hovorí o dvoch mladých mužoch, ktorí boli trestávaní za svoju lásku.

Mali byť priväzaní k stĺpu a ponechaní v chlade, aby zomreli.

Podľa tradície sa im zjavila Panna Mária, priblížila sa k nim a zachránila ich životy.

Týmto činom zvrátila úsudok spoločnosti.

Dnes sa bazilika nachádza na mieste spojenom s touto legendou a mnohí veriaci tam chodia na púť.

Z historického hľadiska takýto príbeh nemožno považovať za zdokumentovanú udalosť.

Jeho význam spočíva predovšetkým v jeho symbolickej funkcii.

V legende spoločnosť odsúdila lásku, ktorú ani nerozumie, ani neprijíma.

Avšak zasahuje do toho posvätné.

Náboženská moc nepotvrdzuje toto sociálne potrestanie, ale naopak, popiera ho.

Týmto spôsobom to, čo je zakázané, nie je vymazané, ale legitimizované.

V tomto príbehu nie je láska medzi dvoma mladými mužmi prezentovaná ako príčina ich pádu. Namiesto toho je umiestnená pod ochranu Madony.

Pre Femminielli a ďalších veriaci LGBTIQ+ má tento príbeh zvláštnu silu.

Ponúka náboženský jazyk, v ktorom nemusí byť prijatie dosiahnuté bojom proti posvätnému.

Samotné posvätné sa stáva agentom oslobodenia.

Táto legenda symbolicky potvrdzuje, že aj tí, ktorí sú spoločnosťou odsúdení, majú svoje miesto v komunite a v náboženskom svete.

Mnoho osobností Femminielli zostalo anonymných mimo ich bezprostredného okolia.

Ich význam nespočíval v dosiahnutí verejnej slávy.

Boli súčasťou každodenného života, miestnych vzťahov a komunitných rituálov.

Niektorí jednotlivci však získali uznanie ďaleko za hranicami Neapola prostredníctvom divadla, filmu, dokumentárnych filmov a antropologických prác.

Medzi nimi je herec Ciro Cascina, ktorý stvárnil tradičné aj moderné aspekty tejto identity.

Od konca 20. storočia bolo zaznamenaných mnoho ďalších osobností Femminielli v dokumentárnych filmoch, fotografiách a etnografických štúdiách.

Tieto záznamy majú dnes významnú dokumentárnu hodnotu.

Nezobrazujú len individuálne životné príbehy, ale aj sociálnu úlohu, ktorá sa čoraz viac mení alebo mizne.

Aj dnes žijú osoby identifikujúce sa ako Femminielli v Neapole.

Mnoho z nich patrí k starším generáciám.

Ich spomienky často hovoria o detstve a mladosti, počas ktorých nezažili v určitých štvrtiach rovnakú formu otvorenej stigmatizácie, akú by mohli očakávať dnešní pozorovatelia.

To neznamená, že ich životy boli bez násilia, chudoby alebo vylúčenia.

Znamená to, že miestna kultúra vykazuje formy uznávania a kategorizácie, ktoré sa plne nezhodujú s dnešnými kategóriami identity.

Mnohí starší Femminielli preto vnímajú modernú terminológiu týkajúcu sa transsexualitu, homosexuality alebo queer identity s ambivalenciou.

Tieto termíny môžu zabezpečiť ochranu, práva a politickú viditeľnosť.

Zároveň však vždy neodzrkadľujú spôsob, akým sa postihnuté osoby chápu samy a svoju spoločenskú funkciu.

Tradičný Femminiello nebol len súkromnou genderovou identitou.

Boli to susedia, umelci, sprostredkovatelia, vedúci rituálov, talizmany a súčasť spoločenskej pamäti.

S tým, ako sa mení mesto, rodinné štruktúry a miestne štvrte, táto konkrétna rola postupne stráca svoj pôvodný spoločenský priestor.

Fenomén Femminielli ukazuje, že aj hlboko náboženská a silne patriarchálna spoločnosť môže vyvinúť komplexné spôsoby, ako sa vysporiadavať s odlišnosťou.

Tieto formy neboli bez vnútorných konfliktov.

Nejednalo sa o úplnú rovnosť.

Umožnili však formu kultúrnej integrácie, ktorá presahovala len toleranciu.

Prostredníctvom rituálov, náboženstva, mýtov, humoru a každodenných vzťahov slúžili Femminielli ako mosty medzi spoločenskými kategóriami.

Nosili symboliku, sprostredkovali komunikáciu medzi ľuďmi a pomáhali regulovať sociálne napätie.

Ich existencia bola preto nielen individuálna.

Mali spoločenskú funkciu.

Vo svete, ktorý je čoraz viac založený na jasných a presne definovaných identitách, ponúka Neapol odlišný historický model.

V tomto modeli sa rozdiel úplne neodstraňuje.

Nezničí sa.

Integruje sa do štruktúry komunity.

Práve tu sa nachádza zabudnutá sociálna inteligencia Femminielli.