Inštitút, ktorý bol oveľa pred svojou dobou

Magnus Hirschfeld bol lekár, sexuológ, politický aktivista a známy hlas v ranom hnutí za emancipáciu homosexuálov. Ako židovský intelektuál so socialistickými a pacifistickými sklonomi sa stal v raných fázach terčom antisemitských a homofóbnych útokov.

Jeho práca bola založená na skúsenostiach ľudí, ktorí žili v spoločenskej pohrdavnosti, pod hrozbou trestu a rodinného tlaku. Hirschfeld odmietal myšlienku, že homosexuálna túžba je morálna voľba, ktorá by mala byť korigovaná trestom alebo hanbou. Považoval sexuálnu a genderovú rozmanitosť za súčasť ľudskej prirodzenosti.

Inštitút, ktorý bol otvorený v roku 1919, nebol obyčajnou akademickou inštitúciou. Zbieral knihy, fotografie, lekárske správy a kultúrne artefakty, organizoval prednášky a pripravoval profesionálov. Zároveň ponúkal poradenstvo a liečbu ľuďom s obmedzenými finančnými prostriedkami. Niektoré termíny a klasifikácie z tej doby sa dnes považujú za zastarané. Avšak to, čo bolo kľúčové, bolo snaha porozumieť rozmanitosti, a nie ju eliminovať.

Hirschfeld sám žil v tomto ústave. Jeho partner, Karl Giese, tiež tam pracoval a spravoval knižnicu a archív. Výskum, súkromný život a politické angažmán boli v tomto dome úzko prepojené.

Pre niektorých pacientov slúžil ústav aj ako dočasný domov. Tí, ktorí si nemohli dovoliť liečbu, mohli tam pracovať. Ľudia, ktorí boli vyhnaní zo svojich rodín, profesií alebo domovov, tu našli miesto, kde ich existencia nebola zásadne popieraná.

Ústav tiež poskytoval poradenstvo ľuďom, ktorí boli vtedy označovaní ako travestiti alebo sexuálne intermediáti. Tieto historické kategórie plne neodzrkadľujú dnešné termíny pre transrodidné, intersexuálne alebo nebinárne osoby. Ústav podporoval dokumenty a lekárske potvrdenia, ktoré mohli uľahčiť život v oblečení podľa vlastnej voľby. Lekári tiež sprevádzali prvé formy potvrdzujúcej liečby. Nie každá teória alebo liečba tej doby zodpovedá dnešným etickým štandardom.

V máji 1933 pochodovali nacistickí študenti k ústavu. Spoločne s členmi organizácie SA vnikli do budovy, vyrabovali miestnosti a odniesli knihy, súbory, fotografie a predmety. Tento útok bol ohlásený, fotografovaný a verejne inscenovaný ako politická akcia.

O niekoľko dní neskôr bol časť ukradnutého materiálu spálená na Námestí Berlínskych oper. Okrem prác Hirschelda tam boli aj diela iných židovských, pacifistických, ľavicových a režimovo kritických autorov.

Strata lekárskych a biografických dokumentov bola obzvlášť vážna. Obsahovali intímne životné príbehy, ktoré boli zhromaždené za prísne dôverných podmienok. Teraz sa časti týchto dokumentov dostali do rúk režimu, ktorý chcel tieto osoby prenasledovať.

Ústav udržiaval úzky kontakt s hnutím proti odstavcu 175. Hirschfeld bol predtým zapojený do organizácie, ktorá sa zasadzovala o zrušenie tohto zákona. Výskum mal za cieľ dokázať, že štát by nemal trestať intímne vzťahy medzi dospelými mužmi.

Pre svojich oponentov predstavoval Hirschfeld spoločenskú zmenu. Bol Židom, mal medzinárodné kontakty a verejne hovoril o sexualite. Útok na ústav bol preto tiež zameraný proti židovským poznaním, sexuálnej reforme, demokratickej verejnej diskusii a queer organizácii.

Po zničení sa Hirschfeld už nikdy nevrátil do Nemecka. V exile sa snažil pokračovať vo svojej práci. Avšak, sieť zamestnancov, pacientov, aktivistov a zbierok sa nedala obnoviť na inom mieste.

Hirschfeld o niekoľko rokov neskôr zomrel vo Francúzsku. Karl Giese zachránil časti jeho osobnej pozostalosti, ale veľká časť knižnice a archívu bola stratená. Jednotlivé knihy sa objavili o desaťročia neskôr. Známky, venovania a ručne písané poznámky naznačovali ich pôvod.

Zničením inštitútu boli prerušené výskumné línie, zmizli biografické údaje a osoby, ktoré sa hlásili k odlišnej sexuálnej orientácii alebo rodovej identite, stratili inštitúciu, ktorá spájala lekársku starostlivosť s politickým uznaním.

Po vojne nedošlo k žiadnej ekvivalentnej obnovenej výstavbe. Mnoho ľudí, za ktorých Hirschfeld bojoval, zostalo kriminalizovaných alebo spoločensky odmietaných. Význam inštitútu spočíva teda nielen v jeho zbierke, ale aj v ľuďoch, ktorí tam boli liečení, chránení a braní vážne.