Alexander Veľký mimo moderných štítkov

Dnešné poznatky sú primárne založené na dielach Arriana, Plutarcha, Quinta Curtiusa Rufa, Diodora a Justina. Tí čerpali z správ od Alexanderových súčasníkov a generálov, ktoré sú dnes stratené. Arrian sa zameriaval na kampane a správu. Plutarch hľadal charakterové vlastnosti a slabosti. Curtius Rufus interpretoval Alexanderov život ako históriu morálneho úpadku v dôsledku neobmedzenej moci. Diodorus a Justin často uprednostňovali dramatické epizódy.

Táto vzdialenosť sťažuje vyjadrovanie názorov o Alexanderovom súkromnom živote. Termíny ako heterosexuál, homosexuál alebo bisexuál pochádzajú z oveľa neskoršej doby. V gréckej a makedónskej staroveku boli sexuálne vzťahy posudzované skôr na základe veku, spoločenského postavenia a mocenských dynamík.

Správy o Alexanderovej skorom obmedzení zostávajú nejasné. Správa o tessalskej kurtizáne Kallixene bola interpretovaná starovekými autorami ako dôkaz sebadisciplíny. Moderné interpretácie ju naopak vnímali ako možnú indikáciu nedostatku záujmu o ženy. Žiadna z týchto interpretácií nemožno definitívne dokázať.

Alexander vyrastal na dvore svojho otca, Filipa II. Tam boli manželstvá, intímne vzťahy a dynastické záujmy úzko spojené s mocou. Podľa záznamov mal Filip aspoň sedem oficiálnych manželiek. Každé manželstvo malo zabezpečiť politické zoskupenia. Alexanderova matka, Olympias, pochádzala z Epiru a zastávala dôležitú pozíciu ako matka následníka trónu.

Aj samotné manželstvá Alexandra slúžili politickému účelu. V roku 327 pred n. l. sa oženil s Roxanou, dcérou baktrijského vládcu Oxyartesa. Staroveké záznamy popisovali toto zoskupenie ako manželstvo z lásky. Zároveň to pomohlo integrovať miestne elity v Baktérii a Sogdiane do Alexandrovej vlády.

Pri svadbách v Súse v roku 324 pred n. l. sa Alexander oženil so Stateirou, dcérou Dária III., a s Parysatis, dcérou Artaxerxa III. Zároveň sa mnoho makedónskych dôstojníkov oženilo so ženami z perzských šľachtických rodín. Bolo uznaných viac ako 10 000 existujúcich vzťahov medzi makedónskymi vojakmi a ženami ázijského pôvodu. Po smrti Alexandra väčšina popredných dôstojníkov zrušila svoje manželstvá. Seleukos a Apama boli výnimkou, ako je uvedené v pôvodnom texte.

Hephaistion bol Alexanderovým najbližším priateľom a zastával vysoké vojenské a administratívne funkcie. Mali približne rovnaký vek a poznali sa od detstva. Ich vzťah sa teda nezhodoval s obvyklým vzorom medzi starším mužom a mladším študentom.

Starovekí autori často popisovali ich puto ako philia, čo znamená priateľstvo. Zároveň Alexander a Hephaistion vytvárali paralelu s Achillom a Patroklom. Počas svojej návštevy Tróje sa uvádza, že Alexander uctil miesto spojené s Achillom, zatiaľ čo Hephaistion vzdal hold Patroklovi. V klasickej gréckej literatúre mohlo byť toto spojenie interpretované aj romanticky a sexuálne. Či mali Alexander a Hephaistion fyzický vzťah, zostáva nejasné kvôli nedostatku explicitných súčasných dôkazov.

Bagoas bol perzský eunuh a tanečník, ktorý bol Alexandru odovzdaný po smrti Dária III. Plutarch opisuje verejnú pusu po tanečnej súťaži v Karmanii. Curtius Rufus a Athenaios interpretovali Alexanderovu blízkosť k Bagoasovi ako prejav strácajúcej sa sebadisciplíny. Tento morálny úsudok hovorí viac o autoroch a ich spoločnostiach, ako o samotnom Alexanderovi.

Arrian použil termín pothos na opis Alexandrovej túžby po vzdialených a zdánlivým nedostupných cieľoch. Táto motivácia mala vysvetliť, prečo sa Alexander púšťal do vojensky rizikových podnikov, ako napríklad cesta k Orakulu v Siwa alebo ďalší postup do Indie.

Termín arete označoval vynikajúce vlastnosti a túžbu presiahnuť ostatných. Alexander sa inšpiroval Heraklom a Achillom a zároveň chcel presiahnuť úspechy svojho otca. Pôvodný text spája túto ambíciu s jeho politickými rozhodnutiami, jeho smútkom a jeho obzvlášť intenzívnymi vzťahmi.

Hephaistion zomrel v roku 324 pred n. l. v Ekbatane na ochorenie. Neskôr sa uvádza, že Alexanderova reakcia bola mimoriadne intenzívna. Rozkazoval smútiace rituály, nechal meno Hephaistiona zachovať v jazdeckom oddiele, ktorý viedol, a plánoval rozsiahly pohreb v Babylone.

Alexander tiež požiadal Orakulum v Siwa, aby udelilo zosnulému náboženskú úctu. Hephaistion nebol uznaný za boha, ale bolo mu umožnené, aby bol uctievaný ako božský hrdina. Toto ocenenie spájalo osobný smútok s politickou politikou a zároveň posilňovalo Alexanderovu vlastnú pozíciu nad obyčajnými ľuďmi.

Interpretácia Alexanderových vzťahov sa menila v závislosti od spoločenských noriem výskumníkov. V 20. storočí W. W. Tarn odmietol homosexuálne interpretácie. Neskôr historici, ako Paul Cartledge, Daniel Ogden a Robin Lane Fox, sa otvorenejšie venovali vzťahom s Hephaistionom a Bagoasom, ale varovali pred jednoduchým aplikovaním moderných kategórií.

Mary Renault uviedla Bagoasa do popredia vo svojom románe “Perzský chlapec” v roku 1972. Film Olivera Stonea Alexander, ktorý vyšiel v roku 2004, tiež jasne zobrazoval Alexanderovu emocionálnu náklonnosť k mužom. Tieto diela ovplyvnili verejnú mienku, ale nenahrádzajú kritickú analýzu starovekých zdrojov.