Ako zmizli lesby zo života verejnosti

Po roku 1933 úrady zatvárali bary pre lesby a homosexuálov, rozpúšťali združenia a zakazovali časopisy. Ženské kluby, tanečné podujatia a nočné kluby vytvorili priestory pre vzťahy, priateľstvá, prácu a politické kontakty počas Weimarskej republiky.

S týmito miestami zmizol jedinečný verejný priestor. Známe adresy mohli byť monitorované, zoznamy členov alebo bývalé časopisy mohli byť nájdené počas prehliadok. Niektoré ženy prerušili kontakt, pretože každé spojenie mohlo zanechať stopy.

Táto strata ovplyvnila aj každodenný život. Tanečné večery, redakcie a klubové stretnutia umožňovali život mimo očakávaní manželstva a rodiny. Po ich zatvorení sa stretnutia presunuli do bytov, tajných stretnutí a starostlivo kontrolovaných priateľstiev.

Niektoré ženy zmenili svoje miesto bydliska alebo svoj sociálny okruh. Niektoré zničili listy a fotografie. Iné vstúpili do manželstva, niekedy s homosexuálnymi mužmi, aby sa prispôsobili spoločenským očakávaniam. Takéto vzťahy mohli ponúkať vzájomnú ochranu, ale mohli tiež vytvárať nové závislosti.

Príležitosti boli nerovnomerne rozdelené. Finančná nezávislosť, podporujúca rodina alebo menej kontrolované prostredie mohli uľahčiť skrývanie vzťahu. Pracujúce ženy, bezdomové ženy a osoby už registrované v úradoch boli vystavenejšie kontrole a nahláseniu.

Udržiavanie fasády si vyžadovalo neustálu ostražitosť. Režim nemusel nevyhnutne viesť vzťahy pred súd, aby zásadne zmenil životy mnohých žien.

Rakúsky trestný zákon kriminalizoval sexuálne kontakty medzi mužmi aj ženami. Táto právna úprava existovala ešte pred nacistickým režimom a zostala platná aj počas tohto režimu.

Po anexii sa rakúsky a nemecký právny systém spojili. Preto situáciu vo Viedni a Rakúsku nemožno len odvodzovať z právnej situácie v Nemeckej ríši. Ženy mohli byť tiež stíhané podľa trestného zákona za sexuálne vzťahy, hoci takéto konania boli menej časté ako konania voči mužom.

Rozdiely ukazujú, že nacistický režim zahŕňal oblasti s odlišnými zákonmi a miestnymi praktikami prenasledovania.

Odsek 175 v nemeckom trestnom zákone sa týkal mužov. Nacistickí právni odborníci zvažovali explicitnú kriminalizáciu vzťahov medzi ženami, ale nakoniec sa rozhodli proti tomu. Toto nebolo založené na tolerancii. Režim vnímal ženy predovšetkým v súvislosti s ich predurčenou úlohou v manželstve, domácnosti a reprodukcii.

Lesbická túžba bola považovaná za neželanú. Úrady však verili, že ju môžu kontrolovať prostredníctvom spoločenského tlaku, ekonomickej závislosti alebo manželstva. Keď boli ženy prenasledované, úrady často používali iné kategórie. Patrili medzi ne politická opozícia, židovský pôvod alebo zaradenie do kategórie tzv. “asociálov”.

Henny Schermannová pracovala ako predajkyňa vo Frankfurte. Bola Židovka a lesbi. Na zadnej strane fotografie nemecký lekár uviedol jej židovský pôvod, návštevy lesbických zariadení a jej odpor voči štátnym nariadeniam.

V koncentračnom tábore Ravensbrück bola Schermannová prehliadaná, kategorizovaná a vybraná na smrť. Jej sexualita nebola jediným, a pravdepodobne ani rozhodujúcim, dôvodom jej vraždy. Avšak, poznámka naznačuje, že bola prenasledovateľmi vnímaná a využitá proti nej.

Ďalšie lesbičky boli uväznené kvôli politickým aktivitám alebo iným oficiálnym klasifikáciám. Preto je rozsahu prenasledovania ťažké spoľahlivo kvantifikovať jedným číslom.

Neexistovala žiadna oficiálna značka pre lesbičiek vo koncentračných táboroch. Čierny trojuholník identifikoval väzňov, ktorí boli nacistami klasifikovaní ako tzv. “asociáli”.

Jednotlivé lesbičky mohli byť pridelené do tejto kategórie. Iné nosili označenia pre politických väzňov alebo boli prenasledované ako Židovky. Ich sexualita mohla byť známa bez špecifického symbolu na ich odeve.

Absencia jednotnej značky vysvetľuje, prečo je ťažké nájsť mnohé životopisy. Stopy sa často nachádzajú len v okrajových poznámkach, urážkach alebo lekárskych posudkoch.

Po skončení vojny sa mnohé ženy nevrátili k otvorenému životu. V rodinných archívoch sa vzťahy často javili ako priateľstvá. Fotografie neposkytovali informácie o tom, čo znamenali dve ženy jedna pre druhú. Listy boli zničené a spoločná domácnosť nebola vždy neskôr uznaná ako romantický vzťah.

Výskum sa dlho snažil definovať jasné kategórie obetí. Tam, kde chýbal konkrétny odsek zákona, jednotná značka pre väzňov a centrálný register, pôsobilo to spočiatku, že existuje menej histórie. V skutočnosti bola dokumentovaná iným spôsobom.

Fotografia Henny Schermannovej tieto medzery odhaľuje. Poznámky páchateľov nedefinujú ich životy. Ukazujú však, ako bol židovský pôvod, ženská nezávislosť a lesbický život kolektívne hodnotený násilným systémom.