Podcast Wien: Keď sa váš vlastný terapeut stane vaším spolumoderátorom

Už na začiatku Kresho priznáva, že “mu chýbajú slová vo všetkých jazykoch”. Pre Tomislava je to kľúčový moment v každej terapii: Keď nám chýbajú slová, obraciame sa do seba a hľadáme odpovede na otázky, ktoré sme nikdy nepoložili. Odkazuje na viedenského fyzika a kybernetika Heinza von Foerstera, pre ktorého je riešením problému vytvorenie čo najväčšieho počtu možností.

Kresho vysvetľuje, prečo by sa v časopise malo vôbec hovoriť o psychoterapii, a uvádza vetu, ktorá okamžite presvedčila Tomislava: “Ak iks.haus pomôže aj len jednej osobe, už je to úspech.” Toto vychádza z osobnej skúsenosti, pretože Kresho rok a pol nemal pocit žiadneho pokroku, hoci jeho terapeut ho už dávno vnímal. Tomislav odpovedá, že je to úplne normálne: terapia je o sprevádzaní a o tom, aby ľudia pochopili, v akej situácii sa momentálne nachádzajú.

Kresho poukazuje na poznatok, ktorý pozná mnoho queer ľudí: osoby LGBTIQ častejšie čelia problémom s duševným zdravím a vina nie je na nich, ale na spoločnosti. Tomislav tento jav označuje odborným názvom: minoritný stres, model vyvinutý americkým výskumníkom Ilanom H. Meyerom. Kresho predpokladá, že mnohí stále nehľadajú pomoc, pretože si myslia, že každý, kto chodí k terapeutovi, je šialený.

Rakúska správa LGBTIQ+ Gesundheitsbericht 2022 ukazuje, aká konkrétna je táto záťaž: 53 percent opýtaných osôb LGBTIQ+ malo v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch depresiu. V celkovej populácii to podľa prieskumu zdravia z roku 2019 bolo len šesť percent. Pre Tomislava je teda utrpenie prvým varovným signálom, ktorý je potrebné riešiť, bez ohľadu na to, či pochádza z rodiny alebo zo spoločnosti.

Ako hlboko môže byť takéto utrpenie zakorenené, ukazuje Kreshov vlastný príbeh. Dlho považoval za normálne, že si nepamätá veľa zo svojho detstva, zatiaľ čo jeho sestra si pamätala každý detail. Tomislav vysvetľuje: Medzery v pamäti môžu naznačovať traumatickú udalosť, pretože amnézia je v podstate forma sebaochrany preťaženého nervového systému. Jeho terapia však neznamená aktívne snaženie sa o vyvolanie spomienok.

“My robíme tú prácu,” hovorí Tomislav, a čo sa vráti, môže sa vrátiť. Kreshovi sa to vrátilo raz ako skutočný príval spomienok v reštaurácii a naposledy ako obraz dopravnej nehody, ktorú potvrdila jeho sestra. Vďaka tomu sa dnes cíti “ako človek celistvejší”. Steny, ktoré si kedysi okolo seba postavil, neboli prejavom sebarešpektu, ale strachu z toho, že bude znovu zranený.

“Prvým signálom je utrpenie, emocionálne utrpenie. Ak trpíte emocionálne, znamená to, že niečo nie je v poriadku.”

Tomislav Bišić-Pauletić, MA, Psychotherapy Counsellor

Téma neurodiverzity je v tomto časopise najčastejšie čítaná a druhá časť vysvetľuje, prečo. Kresho sa o svojej diagnóze ADHD dozvedel až vďaka terapii. Na Tomislavovo naliehanie podstúpil vyšetrenie u psychiatra, ktorý spočiatku pochyboval, pretože Kresho pred ním sedel pokojne. O dva mesiace neskôr sa doktor opýtal, ako sa má, a Kresho odpovedal, že sa ešte nikdy necítil tak pokojne.

Tomislav, ktorý sám má ADD, vysvetľuje rozdiel bez použitia odborných termínov: Pri ADHD sú problémy s pozornosťou často sprevádzané motorickým nepokojom, zatiaľ čo pri ADD tento nepokoj chýba. Nepáči sa mu termín “porucha”, pretože človek sa ťažko vyrovná sám so sebou, ak je označený ako “narušený”. Radšej opisuje ADHD ako odlišné zapojenie mozgu, v škole sa sám považoval za hlúpeho.

Pre Kresha raz Tomislav našiel prirovnanie, ktoré mu utkvelo v pamäti: Keď bol Kresho počatý, elektrikár sa ponáhľal a narýchlo pospájal všetky káble. “Všetko funguje, ale je to neporiadok.” Dôležitejšie ako akákoľvek definícia je podľa Tomislava prostredie, v ktorom človek žije a pracuje. Ľudia s ADHD alebo ADD v správnom prostredí fungujú vynikajúco, zatiaľ čo v nesprávnom prostredí prevažne zažívajú pocity viny.

Tomislav považuje za omyl, že ADHD práve prudko pribúda: Dnes existujú prostriedky na jeho identifikáciu u dospelých, zatiaľ čo pred 30 rokmi bola táto diagnóza takmer výlučne stanovovaná u detí. Podľa prieskumov World Mental Health Surveys organizácie WHO má v priemere 2,8 percenta dospelých ADHD, v krajinách s vysokými príjmami 3,6 percenta. Vo všetkých skúmaných krajinách vyhľadávajú postihnutí pomoc len zriedka.

Článok “Neurodiverzita: Termíny, modely a bariéry” na webe iks.haus poskytuje viac informácií. V podcaste sa rýchlo stáva jasné, že nie všetko je možné pripísať ADHD. Kresho kedysi pil, kým už nevládal stáť na nohách, ale za impulzívnosťou stáli aj vojna, trauma a posttraumatická stresová porucha. Keď mu Kresho pripisuje zázrak, Tomislav to odmieta: “To je len terapia.”

V tretej časti sa Tomislav hlbšie ponorí do témy a uvádza myšlienku, ktorú pripisuje doktorovi Gaborovi Maté: Trauma nie je to, čo sa vám stalo, ale vaša reakcia na to. Väčšina náročných zážitkov nevedie k traume, ale k posttraumatickému rastu. Problém vzniká len vtedy, keď je stresor príliš silný pre nervový systém a my sa “vypneme” alebo sa odpojíme.

Ďalej sa diskusia presúva k vzťahom medzi mladšími a staršími homosexuálmi, čo je téma, v ktorej sa Kresho spoznáva. Séria iks.haus o vekovom rozdiele dospela k jasnému záveru: vek je dôležitý len vtedy, keď dve osoby nie sú osobne prepojené. Pozrime sa do histórie: Historik Marco Reglia z Terstu zrekonštruoval, ako sa až do roku 1943 zaobchádzalo s homosexuálnymi mužmi v Rakúskom Prímorí.

Vo štvrtej časti sa k diskusii pripojí Dr. med. Alexandru-Teodor Zaharie, FECSM, radiačný onkológ so zameraním na sexuálnu medicínu. Okamžite upresňuje, že nie je odborníkom na závislosti, ale že žije v tejto scéne a v LGBTIQ komunite, že sám má ADHD a že túto tému vyučuje na kurze na svojej univerzite. Jeho prístup: menej sa zameriavať na samotnú látku a viac na situáciu, kontext a správanie.

Zaharie popisuje Chemsex ako jav, ktorý ako termín vznikol takmer výlučne medzi homosexuálnymi mužmi a ďalšími mužmi, ktorí majú sex s mužmi (MSM). Odlišuje ho od sexuálneho oslobodenia 60. rokov a vidí ho skôr ako reakciu na minoritný stres, stereotypy a náboženské znevažovanie. Ide o opätovné získanie kontroly nad vlastným telom, často len o skúsenosť a intimitu.

Podľa Zaharieho je hlavný problém, na ktorom sa všetci zhodujú, polytoxikománia: takmer vždy sa kombinuje viacero drog. Rozhodnutia prijaté v zmenenom stave vedomia spochybňujú súhlas, najmä keď látky potláčajú vnímanie počas sexu. V tejto diskusii sa to stáva existenciálnou otázkou: Je to sloboda, alebo pod vplyvom týchto chemikálií strácame svoju slobodu?

Zaharie to prirovnáva k celkom bežným večerom: kto v klube pije s naštrbeným sebavedomím, ľahšie pristúpi na priemerné stretnutie, len aby nemusel ísť domov sám. Zoznamovacie platformy tiež skracujú proces zoznamovania, čím sa znižuje napätie a zvedavosť. Zostáva tak cyklus zaručených udalostí a práve toto zvykanie môže prerásť do závislostného správania.

Zdôrazňuje dôležitosť rozlišovania medzi rôznymi situáciami: odborne vhodnejší zastrešujúci pojem je dnes “sexualizované užívanie látok”. Pár, ktorý súhlasne užije niečo v klube a potom má sex doma, nespadá do definície chemsexu. Napriek tomu je aj v takýchto prípadoch dôležité stanoviť si ciele za triezva, užívať len s ľuďmi, ktorým dôverujete, a brať prostredie vážne, pretože v konečnom dôsledku je to kontext, ktorý má význam.

Tomislav opisuje chemsex z terapeutického hľadiska ako koktail: niekoľko intenzívnych hodín, počas ktorých ľudia získavajú pocit, že sú žiadaní, uznanie a pocit príslušnosti, ktoré im chýbajú v ich každodennom živote. Zaharie pozoruje zmenu medzi svojimi priateľmi: predtým sa na dvanásťhodinovej párty okolo sexu točilo zhruba desať hodín, dnes často už len dve. Viac o tom v článku iks.haus “Keď sa riziko chemsexu zdá byť normálne.”

“Namiesto toho, aby sme sa tak veľmi sústredili na samotnú látku alebo drogu, je veľmi dobré zohľadniť situácie, kontext, v ktorom sa to odohráva.”

Dr. med. Alexandru-Teodor Zaharie, FECSM

“Here We Are” ukazuje, ako sa časopis môže stať platformou pre rozhovory, ktoré by inak zostali v ordinácii terapeuta. Tomislavovo základné pravidlo platí pre každú tému: po prvé nesúdiť, po druhé porozumieť. Kresho zhrnul svoju vlastnú cestu svojím obľúbeným výrokom, ktorý slúži aj ako motto pre celú epizódu: Aj zlý deň je dobrý deň.

Tí, ktorí hľadajú podporu, ju môžu nájsť v prehľade iks.haus “Psychická pomoc vo Viedni: Nový atlas združuje ponuky”, ktorý zhromažďuje vhodné kontaktné miesta v meste. Všetky štyri časti “Here We Are” sú dostupné na YouTube a ďalšie podcasty od iks.haus sú už vo výrobe. Mottom pritom zostáva ALL&EQUAL: Sme tu a hovoríme o tom, otvorene a bez hanby.