Skutočne sa zvyšuje výskyt bipolárnej poruchy?

Najkomplexnejšia a najrigoróznejšia epidemiologická databáza na planéte je štúdia Global Burden of Disease (GBD). Je vedená Inštitútom pre meranie a hodnotenie zdravia (IHME) so sídlom v Seattli. Najnovší rozsiahly cyklus údajov pokrýva 30 rokov, od roku 1990 do roku 2021. Spoliehame sa na tieto čísla, pretože predstavujú najspoľahlivejší zdroj pre porovnania v čase a v rôznych regiónoch.

Čo štúdia GBD 2021 hovorí o bipolárnej poruche?

Venujte chvíľu premýšľaniu o týchto číslach. Absolútny počet postihnutých ľudí na celom svete sa za 30 rokov zvýšil o 78 percent. Avšak, štandardizovaná prevalencia podľa veku sa zvýšila len o 0,05 percentuálneho bodu. Toto je najmenšia možná zmena. Čo sa stalo?

Dôkladné analýzy údajov GBD, ktoré vykonali medzinárodné výskumné skupiny, dospeli k jasnému záveru. Viac ako 84 percent absolútneho nárastu počtu prípadov je možné pripísať výlučne rastu populácie a zmenám vo vekovej štruktúre. Nie zvýšeniu biologického rizika.

Inými slovami, na planéte žije viac ľudí, populácia starnú; vekové skupiny, v ktorých je bipolárna porucha najčastejšie diagnostikovaná, sú väčšie ako kedykoľvek predtým. Preto je diagnostikovaných viac prípadov. To nie je to isté, ako keby sa táto choroba stala agresívnejšou alebo častejšou.

Je dôležité zdôrazniť toto, pretože rozdiel medzi “väčším počtom prípadov” a “väčšou chorobou” je zásadný pre verejné zdravie. Ak zostane biologická prevalencia stabilná, reakcia verejného zdravotníctva bude odlišná, ako keby sa choroba skutočne zvyšovala.

Jeden z najzaujímavejších zistení štúdie GBD 2021 sa týka socio-demografického indexu (SDI), ktorý je komplexným ukazovateľom, ktorý kombinuje príjem, vzdelanie a pôrodnosť. Regióny s vysokým SDI (Austrália a Nový Zeland, západná Európa, Severná Amerika) pravidelne uvádzajú najvyššie štandardizované miery bipolárnej poruchy. Nový Zeland, Austrália a severské krajiny sú na vrchole tohto zoznamu.

Znamená to, že bohatstvo spôsobuje bipolárnu poruchu? Nie. Dôvody sú štrukturálne:

V rozvinutých krajinách je diagnostická infraštruktúra lepšia. Majú viac psychiatrov na obyvateľa, väčšiu terapeutickú kapacitu a lepšie vzdelávanie všeobecných lekárov v oblasti včasnej diagnostiky.

V rozvinutých krajinách sú diagnostické kritériá modernejšie. Prechod na DSM-5 prebieha rýchlejšie, čo rozširuje “diagnostickú sieť” a zachytáva miernejšie formy tohto spektra.

V rozvinutých krajinách je stigmatizácia nižšia. Ľudia majú väčšiu tendenciu vyhľadať pomoc. Ide tu o registrované údaje v zdravotníckych databázach, nie o skutočné biologické ukazovatele.

V krajinách s nízkym indexom sociálneho rozvoja (SDI) mnohé prípady bipolárnej poruchy nikdy neprídu do pozornosti lekára. Stav existuje, ale nie je zahrnutý do štatistík. S rozvojom zdravotníckej infraštruktúry sa čísla zvyšujú. Nie je to nová choroba; ide o ľudí, ktorí konečne dostávajú liečbu, terapiu a tým sa zvyšuje počet ľudí, ktorí sú aktívne liečení.

Existuje znepokojujúci aspekt. Hoci absolútne čísla zostávajú nízke v krajinách s nízkym SDI, tieto krajiny v súčasnosti zažívajú najrýchlejší relatívny rast v záťaži spôsobenej bipolárnou poruchou. Rast populácie, urbanizácia, stres spôsobený globalizáciou a zároveň nestabilné a nedostatočne obsadené zdravotnícke systémy vytvárajú nestály kombináciu.

Bayesovské prediktívne modely používané v analýzach GBD (Global Burden of Disease) predpovedajú, že globálny nárast výskytu, prevalence a záťaže spôsobenej chorobou bude pokračovať aspoň do roku 2035 a veľmi pravdepodobne až do roku 2050. Sú to krajiny, ktoré budú na tento nárast najmenej pripravené.

Ak zostáva biologická prevalence stabilná, prečo lekári vo Viedni, Berlíne, Londýne, Záhrebe a Sarajeve tvrdia, že sú preťažení, že počet pacientov sa zdvojnásobil a že pohotovostné oddelenia sú preplnené?

Pretože biologická prevalence nie je rovnaká ako klinická viditeľnosť. Existuje rozdiel medzi počtom ľudí, ktorí majú biologickú predispozíciu, a počtom tých, ktorí potrebujú pomoc alebo hospitalizáciu v danom čase. Lekári sú preťažení, pretože je v rámci verejného zdravotníctva príliš málo odborníkov. Preto je nesmierne dôležité, aby bolo vo verejnom zdravotníctve viac odborníkov, a to je možné len prostredníctvom investícií verejných finančných prostriedkov do verejného zdravotníctva.

Avšak dva javy spôsobujú nárast klinickej viditeľnosti:

1. Znížená tolerancia na dysfunkciu

Spoločnosť je menej tolerantná voči neproduktivite, nepravidelnosti a emocionálnej nestabilite. Tlak na dosiahnutie dobrých výsledkov v práci, v štúdiu a na “funkčnosť” je vyšší ako kedykoľvek predtým. Keď človek začne mať problémy a odchýli sa od normálu, je skôr odporúčaný k lekárovi, ako tomu bolo v minulosti.

2. Vonkajšie faktory spôsobujúce stres

OECD vo svojich najnovších správach uvádza historicky najvyššie úrovne hlásenej duševnej nepohody v krajinách EÚ a OECD. Hlavnými príčinami sú pandémia COVID-19, obavy z klimatických zmien, vojny na okraji Európy, kríza životnej úrovne a narastajúce socioekonomické nerovnosti. Tieto vonkajšie faktory pôsobia ako epigenetické (vonkajšie) spúšťače, ktoré môžu vyvolať príznaky u ľudí s biologickou predispozíciou.

Inými slovami, ochorenie nie je u niektorých ľudí nové, ale je vyvolané vonkajšími faktormi. Osoba, ktorá by mohla mať v stabilnejšej spoločnosti stabilnejšiu fázu, môže zažiť akútny záchvat v toxickom prostredí a stať sa štatistikou.

Záhlavia, ako napríklad “Duševné poruchy explodujú”, spájajú biologickú realitu s klinickou dopytom. Záhlavia môžu byť technicky správne, pretože viac ľudí vyhľadáva pomoc v psychiatrických ambulanciách. Navrhovaná senzacionálna naratívna linka (“naša generácia je biologicky vystavenejšia riziku ako kedykoľvek predtým”) nie je podložená údajmi, ani ich skutočným významom.

Čo toto pochopenie znamená pre verejnú zdravotnú starostlivosť? Znamená to nasledovné:

Investície do rozvoja verejnej zdravotnej infraštruktúry (viac psychiatrov, kratšie čakacie lehoty) sú naliehavejšie ako biologický výskum nových liekov.

Odstraňovanie stigmy je doslova nástrojom verejnej zdravotnej starostlivosti. Viac ľudí, ktorí vyhľadávajú pomoc, znamená menej neliečených prípadov, menej samovrážd, menej utrpenia a nižšie spoločenské náklady.

Pozornosť venovaná faktorom spôsobujúcim stres nie je “mierna téma”. Hospodárska politika, klimatická politika a politika mieru majú merateľný vplyv na výskyt duševných porúch, a preto sú individuálne občianske povedomie a zodpovednosť, spolu so zodpovednou prácou politických štruktúr, zásadné.

V nasledujúcej časti sa pozrieme na to, ako sa bipolárna porucha prejavuje, a to od globálnej úrovne až po individuálnu úroveň. Ako ovplyvňuje každodenný život. Ako ničí školu, prácu, vzťahy a financie. A, čo je dôležité, ako sa prejavuje v digitálnom prostredí, ktoré sme vytvorili za posledných 15 rokov. Prečo algoritmus TikToku môže vyvolať manickú fázu a prečo spánok sa stal jedným z najmenej oceňovaných, ak nie najmenej oceňovaných, “liečebných” prostriedkov pre duševné zdravie.

Ak sa vám čísla v tomto článku zdajú abstraktné, ale pozorujete u seba alebo vo svojom okolí niečo, čo pripomína podrobnejší popis z časti 1 alebo 2, potom to nie je náhoda. Rozhovor s všeobecným lekárom alebo psychiatrom je prvým krokom. V Rakúsku sa môžete obrátiť na organizáciu Pro Mente Wien (https://promente-wien.at) alebo zavolať na telefónnu linku krízového poradenstva 142 (telefónna linka, 24 hodín denne, 7 dní v týždni, bezplatná).

Skutočne sa bipolárna porucha zvyšuje?

Absolútny počet postihnutých ľudí celosvetovo rastie, ale biologická prevalencia (meraná štandardizovanou mierou podľa veku) sa zvyšuje len mierne. Podľa údajov z štúdie Global Burden of Disease od organizácie IHME v roku 2021 sa štandardizovaná prevalencia podľa veku zvýšila z približne 0,44 percenta v roku 1990 na približne 0,49 percenta v roku 2021. Viac ako 84 percenta nárastu v absolútnom počte postihnutých ľudí je spôsobené rastom globálnej populácie a zmenami vo vekovej štruktúre, a nie biologickým zvýšením rizika vzniku tohto ochorenia.

Vysoké čísla v rozvinutých krajinách sú výsledkom lepšej diagnostickej infraštruktúry, modernejších diagnostických kritérií (DSM-5 rozširuje spektrum) a menšej stigmy, čo povzbudzuje ľudí, aby vyhľadali pomoc. Nie je to tak, že by sa toto ochorenie vyskytovalo častejšie v krajinách s vyšším životným štandardom, ale skôr to, že sa tam lepšie rozpoznáva. V chudobnejších krajinách mnohé prípady nikdy neprejdú do systému zdravotnej starostlivosti.

Čo skutočne znamená “epidémiu duševného zdravia” v titulkoch médií?

Tento termín sa zvyčajne vzťahuje na zvýšenú klinickú viditeľnosť, teda na vyšší počet návštev psychiatrov a hospitalizácií, a nie na biologický nárast samotnej poruchy. Hlavnými dôvodmi zvýšenej viditeľnosti sú nižšia spoločenská tolerancia voči dysfunkcii, menšia stigmatizácia spojená s vyhľadávaním pomoci a vplyv makro-stresorov, ako je pandémia, ekonomická nestabilita a obavy z klimatických zmien, na ľudí s biologickou predispozíciou.

Toto je tretia časť série “Oslovujte ma mojim menom” na platforme iks.haus. Nasleduje štvrtá časť: “Práca, láska a digitálny vír”.

Inštitút pre meranie zdravia a hodnotenie (Institute for Health Metrics and Evaluation). Štúdia globálneho bremena chorôb 2021. IHME, 2024. Svetová zdravotnícka organizácia. Atlas duševného zdravia 2021. WHO Press, 2022. OECD. Zdravie v Európe: prehľad 2024. OECD Publishing, 2024. GBD 2019 Mental Disorders Collaborators. Globálne, regionálne a národné bremeno 12 duševných porúch v 204 krajinách a teritóriách, v rokoch 1990 až 2019. The Lancet Psychiatry, 2022.