Keď sa riziko stane normou

28 percent účastníkov uviedlo, že v priebehu posledných piatich rokov stratili aspoň jednu blízku osobu v dôsledku úmrtia spôsobeného drogami. V niektorých londýnskych obvodoch dosiahol tento podiel 33 percent.

Medzi ľuďmi, ktorí užívali GHB alebo GBL, približne dve tretiny uviedli, že počas užívania stratili vedomie alebo neúmyselne zaspali. Výskumníci takéto prípady klasifikujú ako predávkovanie.

Zo 560 účastníkov, ktorí užili aspoň jednu z troch látok najužšie spojených s chemsexom, GHB/GBL, crystal meth a mefedrón, takmer polovica vyjadrila určitú mieru obáv z vlastného užívania drog. Ľudia, ktorí užívali tieto tri látky, označovali svoje užívanie drog za škodlivé takmer trikrát častejšie ako ľudia, ktorí užívali iné rekreačné drogy.

Takmer 60 percent ľudí, ktorí užívali crystal meth, vyjadrilo určité obavy z vlastného užívania, zatiaľ čo 20 percent ho označilo za „veľký problém“.

Užívanie drog vždy predstavuje riziko. Otázkou nie je, či riziko existuje, ale aké vysoké je toto riziko, ako často sa opakuje a čo sa stane, keď sa rizikové správanie stane normou v rámci komunity.

Tieto čísla nám nehovoria, že samotné užívanie drog má len jeden význam alebo že každá skúsenosť s chemsexom je rovnaká. Užívanie drog však vždy predstavuje zdravotné riziko, aj keď k nemu dôjde len raz. Dôležitejšou otázkou je tu, čo sa stane, keď sa užívanie drog počas sexu v rámci komunity normalizuje, keď sa niečo, čo so sebou nesie inherentné riziko, postupne začne prijímať ako bežná súčasť sexuálneho a spoločenského života.

Keď je určité správanie v spoločenskom prostredí dostatočne rozšírené, naše vnímanie tohto správania sa môže zmeniť. Môžeme sa stať menej citlivými na jeho riziká. Môžeme začať vnímať dôsledky, ktoré by nás mali znepokojovať, jednoducho ako ďalšiu súčasť scény.

Tu sa rozhovor musí stať vážnejším.

Už roky sa rozhovory o drogách, sexe a homosexuálnych mužoch často pohybujú medzi dvoma extrémami. Na jednej strane stáli morálne odsudzovanie a stigmatizácia. Na druhej strane niekedy existoval strach príliš otvorene hovoriť o škodách, pretože akákoľvek kritická diskusia by mohla byť chápaná ako útok na sexuálnu slobodu, potešenie alebo právo robiť vlastné rozhodnutia.

Musíme prekonať túto patovú situáciu.

Pochopenie toho, prečo ľudia užívajú drogy, neznamená, že predstierame, že dôsledky neexistujú.

Môžeme pochopiť potrebu spojenia, intimity, vzrušenia, spolupatričnosti a úniku, ktorá môže byť súčasťou užívania drog a chemsexu. Môžeme pochopiť osamelosť, tlak, odmietnutie a izoláciu, ktoré môžu stáť za tým, že niektorí ľudia hľadajú intenzívne formy spojenia. Zároveň môžeme uznať, že niektoré vzorce užívania drog spôsobujú vážne škody.

Nie je to moralizovanie. Znamená to brať sa navzájom vážne.

Je to starostlivosť jeden o druhého.

Je čas na vážnejší rozhovor.

Nie preto, že by sme mali odsudzovať homosexuálnych mužov, ktorí užívajú drogy, ale preto, že musíme prestať prehliadať už viditeľné dôsledky.

Ak dnes homosexuálna scéna niečo potrebuje, nie je to menej komunity. Potrebuje viac komunity.

Musí sa rozšíriť o priestory, v ktorých môžeme byť k sebe navzájom skutočne ľudskí. Priestory, v ktorých nie sme vnímaní predovšetkým cez naše telá, našu sexuálnu príťažlivosť, náš status, náš vek, našu žiadanosť alebo našu užitočnosť. Priestory, v ktorých môžeme jeden v druhom vidieť ľudí s hlbokými potrebami spojenia, spolupatričnosti, porozumenia, starostlivosti a podpory.

A to sa musí diať naprieč generáciami homosexuálnych mužov.

Potrebujeme miesta, kde môže jeden homosexuálny muž položiť inému homosexuálnemu mužovi jednoduchú otázku: „Ako sa naozaj máš?“

Potrebujeme vzťahy, v ktorých na odpovedi záleží.

Komunita nie je len skupina ľudí, ktorí zdieľajú rovnakú sexuálnu orientáciu. Komunita existuje vtedy, keď existuje nejaká forma zodpovednosti jeden za druhého.

Preto sa otázka užívania drog nedá oddeliť od samotnej otázky komunity.

Ak sa naše spoločenské priestory stanú miestami, kde sú ľudia posudzovaní predovšetkým podľa toho, ako vyzerajú, čo môžu ponúknuť sexuálne, k akým látkam majú prístup, na aké párty majú vstup alebo aký status majú v rámci určitej scény, nemali by sme byť prekvapení, ak hlbšie ľudské potreby zostanú nenaplnené.

Homosexuálni muži potrebujú miesta, kde priateľstvo nie je menej dôležité ako sex. Miesta, kde starnutie neznamená stať sa neviditeľnými. Miesta, kde zraniteľnosť nie je slabosťou. Miesta, kde prosba o pomoc neznamená stratiť status. Miesta, kde sa mladší muži môžu so staršími mužmi stretávať nielen ako so sexuálnymi príležitosťami alebo spoločenskými kontaktmi, ale aj ako s ľuďmi, ktorí môžu ponúknuť skúsenosti, perspektívu a starostlivosť.

Potrebujeme štruktúry starostlivosti.

Nie abstraktné predstavy o komunite, ale skutočné vzťahy, organizácie, skupiny, služby a neformálne siete, vďaka ktorým si homosexuálni muži môžu všimnúť, keď má iný muž ťažkosti, a vedieť, čo robiť ďalej.

Ak má tento text nejaký aktivistický cieľ, je to výzva homosexuálnym mužom, aby otvorenejšie hovorili o tom, čo sa deje medzi nami.

Nie až potom, ako niekto zomrie.

Nie až vtedy, keď dôjde k predávkovaniu.

Nie až vtedy, keď niekto dosiahne bod krízy.

Oveľa skôr.

Musíme byť schopní hovoriť o užívaní drog ešte predtým, ako sa to stane katastrofou. Musíme byť schopní klásť otázky ešte predtým, ako niekto prepadne vzorcu, ktorý už nedokáže ovládať. Musíme byť schopní jeden druhému povedať: „Mám o teba obavy. Niečo som si všimol. Potrebuješ pomoc?“

Tento druh starostlivosti by nemal byť vnímaný ako zasahovanie. Mal by byť chápaný ako jeden zo základných pilierov komunity.

Môžeme akceptovať ľudí bez toho, aby sme akceptovali každé správanie, ktoré ich vystavuje riziku.

Môžeme brániť slobodu, potešenie a sexuálne sebavyjadrenie a zároveň uznať, že niektoré dôsledky už nemožno považovať za normálnu súčasť tejto slobody.

Londýnska štúdia nie je dôkazom toho, že rovnaká situácia existuje v každom európskom meste. Jej samovýberová vzorka takýto záver neumožňuje. Londýn je však významné európske mestské centrum s veľkou a veľmi viditeľnou homosexuálnou scénou a výsledky sú dostatočne závažné na to, aby slúžili ako varovný signál aj mimo samotnej štúdie.

Otázkou nie je, či Londýn dokazuje, že sa to isté deje všade.

Otázkou je, či sme dostatočne presvedčení, že sa to nedeje v našich vlastných komunitách, aby sme mohli ospravedlniť nečinnosť.

Možno je toto moment, keď by sme sa už nemali pýtať len na to, ako môžeme urobiť scénu vzrušujúcejšou, atraktívnejšou a dostupnejšou.

Možno sa musíme pýtať aj na to, ako ju môžeme urobiť bezpečnejšou, prepojenejšou a starostlivejšou.

Nie menej komunity. Viac komunity.

Pretože normalizácia neznamená, že sa niečo stalo bezpečnejším. Niekedy to len znamená, že sme si na nebezpečenstvo zvykali tak dlho, že ho už nevnímame.

Poznámka

Výskum rozoberaný v tomto článku sa uskutočnil na samovýberovej vzorke LGBTQ+ osôb v Londýne, ktoré uviedli, že v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch užívali drogy na rekreačné účely. Homosexuálni muži tvorili 87 percent vzorky. Výsledky by sa preto nemali považovať ani za reprezentatívne pre všetkých homosexuálnych mužov alebo všetky LGBTQ+ osoby, ani za dôkaz, že rovnaké vzorce nevyhnutne existujú v iných mestách.

Pôvodný článok Calluma Wellsa v časopise Attitude

Komunita sa stáva silnejšou nie tým, že sa naučí ignorovať riziká, ale tým, že sa stane schopnou starať sa o ľudí, ktorí sú ohrození.