Ako sa rozplynula mytológia o "Pacientovi nula"

Podľa genetického výskumu, HIV-1 nevznikol v laboratóriu. Jeho pôvod spočíva v mnohých nezávislých prenosoch vírusu simiánskej imunitnej nedostatočnosti od primátov k ľuďom. Pandemická skupina M pochádza od vírusového kmeňa nájdeného u poddruhu šimpanzov.

Juhovýchodná oblasť Kamerunu je považovaná za pravdepodobné miesto pre kľúčový prenosový incident. Počas lovu a spracovania divokého mäsa mohla infikovaná krv vniknúť do ľudského krvného obehu prostredníctvom malých poranení. V zriedkavých prípadoch sa vírus prispôsobil ľuďom prostredníctvom mutácií. Zo štyroch ľudských línií, ktoré vznikli, sa skupina M vyznačovala efektívnym prenosom medzi ľuďmi.

Vírus sa šíril vodnými cestami do Léopoldville, dnes Kinshasa. Mesto sa za belgickej koloniálnej nadvlády stalo významným obchodným, administratívnym a dopravným centrom. Železničné spojenia a lodná doprava priniesli mnoho ľudí z vidieckych oblastí do mesta.

Rôzne faktory uľahčili šírenie. Medzi ne patrili výrazné demografické nerovnosti, sexuálne prenosné choroby s léziami slizníc a zdravotné kampane s nedostatočne sterilizovanými injekčnými ihličkami. Tento neúmyselný prenos v zdravotníckych zariadeniach urýchlil skoré šírenie vírusu.

Gaëtan Dugas bol v roku 1980 diagnostikovaný s Kaposiho sarkómom a spolupracoval pri prvotných vyšetrovaní americkej zdravotníckej autority, CDC. Poskytol mená a kontaktné informácie viac ako 72 ľudí zo svojej sexuálnej siete. Vďaka týmto podrobným informáciám sa stal stredobodom kontaktného diagramu.

V interných dokumentoch bol Dugas označovaný písmenom O, čo znamenalo “z Kalifornie”. Neskôr bolo písmeno O interpretované ako číslo nula. Médiá a knižná publikácia And the Band Played On, ktorá vyšla v roku 1987, posilnili falošný príbeh o jednom východiskovom bode.

Štúdia z roku 2016, publikovaná v Nature a vedená Michaelom Worobeyom, za účasti historika Richarda McKay, analyzovala historické vzorky krvi, ako aj vzorku od Dugasa z roku 1983. Jeho vírus nebol pôvodcom severoamerickej línie, ale nachádzal sa v už diverzifikovanej vetve subtypu B.

Najstaršie známe dôkazy zahŕňajú vzorky ZR59 a DRC60. ZR59 pochádza z roku 1959 a bola odobratá od dospelého muža v Léopoldville. DRC60 je vzorka lymfatického uzliny od ženy z rovnakého mesta, odobratá v roku 1960 a konzervovaná v parafine.

Genetická vzdialenosť medzi dvoma vzorkami ukazuje, že HIV-1 bol v tej dobe už výrazne diverzifikovaný. Pomocou molekulárneho datovania bol spoločná predchodca súčasnej skupiny M datovaný do obdobia medzi rokmi 1908 a 1920. Približne rok 1920 je považovaný za najpravdepodobnejší čas.

Po získaní nezávislosti Demokratickej republiky Kongo v roku 1960, odborníci z francúzsky hovoriacich krajín, vrátane Haiti, pracovali na budovaní štátnych inštitúcií. Filogenetické analýzy sledujú šírenie vírusu, ktorý bol neskôr označený ako podtyp B, z Kinshasy na Haiti okolo roku 1967.

Podľa rekonštrukcií, vírus sa dostal do Spojených štátov okolo roku 1971 z Haiti. New York sa stal jedným z prvých centier. Tento podtyp cirkuloval v San Franciscu okolo roku 1976. Tým pádom bol vírus už rozsiahle rozšírený v niekoľkých mestách niekoľko rokov predtým, ako bol u Dugas diagnostikovaný.

Táto rekonštrukcia ukazuje, aké problematické je hľadať jediného vinníka. Takéto naratívy podporujú stigmatizáciu a odvádzajú pozornosť od sociálnych, politických, lekárskych a ekologických podmienok.

Genetické rodokmeňové stromy, archivované vzorky a historické údaje umožňujú presnejší pohľad na epidémie. Ukazujú, že patogény sa môžu šíriť nenápadne počas dlhých období a že prvé zaznamenané prípady automaticky neodrádzajú pôvod epidémie.