Ako článok 175 premenil súkromnú intimitu na dôkaz

Článok 175 vznikol v Nemeckej ríši a kriminalizoval sexuálne úkony medzi mužmi. Zostal v platnosti aj počas Weimarskej republiky, hoci organizované reformné hnutie žiadalo jeho zrušenie.

Po nástupe nacistickej moci boli zrušené inštitúcie, zakázané časopisy a rozpustené organizácie. Sprísnenie zákona v roku 1935 následne výrazne rozšírilo možnosti činnosti úradov. Odsúdzenie už nevyžadovalo dôkaz rovnakého konkrétneho sexuálneho úkonu ako predtým.

Súdy mohli odvodiť sexuálny úmysel z dotykov, gest a vyjadrení. List mohol byť vnímaný ako priznanie, prenocovanie mohlo vyvolať podozrenie. V dôsledku toho boli pod kontrolu vyšetrovateľov nielen činy, ale aj jazyk, oblečenie a osobné vzťahy.

Polícia a Gestapo hľadali nielen jednotlivé osoby, ale aj ich kontakty. Počas prehliadok a zatýkačiek boli zabavené listy, fotografie a adresáre. Počas výsluchov úradníci požadovali ďalšie mená. Jedna výpoveď mohla tak spustiť reťaz nových vyšetrovaní.

Príslušníci polície už pred nacistickou érou zbierali informácie o mužoch, o ktorých sa predpokladalo, že majú homosexuálne kontakty. Tento režim čoraz viac a systematicky centralizoval a využíval tieto údaje. Súbory, ktoré boli neskôr často označované ako “ružové zoznamy”, mohli oživiť klebety, predchádzajúce konania a sociálne kontakty.

Správy mohli podať aj osoby z blízkeho okolia. Pôvodný text uvádza ideologické presvedčenie, pomstu, závisť a osobný prospech ako motívy. Aj oslobodzujúci rozsudok alebo zamietnutý prípad nemohol úplne napraviť škodu na práci, bývaní a rodinných vzťahoch.

Prenasledovanie nebolo len tajnou operáciou Gestapa. Bežné súdy vydávali rozhodnutia na základe prísnejších zákonov. Sudcovia a prokurátori prenášali nacistické morálne koncepty do právnych rozhodnutí, čím dali násiliu dojem riadneho postupu.

Mnoho odsúdených osôb bolo spočiatku poslaných do väzníc alebo pracovných táborov. Odsúdzenie automaticky nebolo spojené s poslaním do koncentračného tábora. Pre niektorých mužov však prenasledovanie neskončilo ubehnutím trestu. Polícia a Gestapo mohli pokračovať v ich sledovaní, znovu ich zatknúť alebo umiestniť do tzv. “ochranného väzenia”.

Niektorí muži boli donútení súhlasiť s kastráciou. Iní boli podrobení lekárskym zákrokom alebo psychiatrickým vyšetreniam. Správa Friedricha Paula von Groszheima ukazuje, prečo súhlas nemôže byť slobodnou voľbou, keď sa rozhodnutie prijíma pod hrozbou ďalšieho násilia.

Odsek 175 premenil osobné údaje na materiály kontrolované štátom. Listy boli použité ako dôkaz a mená z adresárov boli zapísané do súborov. Výpovede, ktoré boli vyriekané pod nátlakom, mohli byť použité proti osobe o mnoho rokov neskôr.

Súbory zostali platné aj po jednom právnom konaní. Ubehnutý trest nutne neznamenal slobodu, pretože úrady mohli vždy znovu otvoriť predchádzajúce vyšetrovania.

Robert T. Odeman vystupoval ako klavirista na európskych pódiách, kým zranenie neukončilo jeho koncertnú kariéru. Neskôr pracoval ako autor a kabaretný umelec a otvoril si vlastný podnik v Hamburgu. Po tom, čo ho nacisti zatvorili, presťahoval sa do Berlína a začal vzťah s mužom.

Jeho partner bol pod tlakom, aby ho nahlásil Gestapu. Odeman bol zatknutý a odsúdený. Aj po prepustení zostal pod dozorom. Jeho listy sa stali súčasťou štátneho právneho procesu, ktorý vnímal osobnú intimitu ako dôkaz.

Uchované záznamy sú dôležitými historickými zdrojmi. Zároveň používajú jazyk polície, medicíny a právneho systému. Často znižujú ľudí na údajný zločin a odrážajú predovšetkým pohľad prenasledujúcich inštitúcií.

Robert Odeman nebol len predmetom súborov. Bol to hudobník, autor a partner. Špecifická brutalita zákona spočívala aj v tom, že časť jeho života bola vyhlásená za trvalú štátnu identitu.