Obnova vnímania vlastného tela po zdravotnom postihnutí

Naša kultúra často vníma telo ako projekt, ktorý je potrebné neustále zlepšovať.

Malo by byť efektívne, mladé, atraktívne, nezávislé, produktívne a čo najmenej chybné.

Reklama, sociálne médiá a dokonca aj časti zdravotného systému neustále šíria rovnakú myšlienku: dobré telo je také, ktoré funguje, je príjemné a nikdy nezlyhá.

Dokým vlastné telo do určitej miery spĺňa tieto očakávania, mnohé z týchto presvedčení zostávajú neviditeľné.

Postihnutie alebo chronická choroba môžu tieto presvedčenia v krátkom čase otriasť.

Náhle nejde len o to, že určité pohyby sa stávajú náročnejšími alebo že určitá aktivita už nie je možná. Môžu sa tiež zrútiť známe predstavy o tom, kým človek je a aké je jeho miesto vo svete.

Človek, ktorý sa definuje svojou fyzickou silou, môže stratiť dôležitú časť svojho vnímania seba samého.

Človek, ktorého povolanie záviselo od vytrvalosti alebo mobility, môže mať pocit, že stratil nielen aktivitu, ale aj svoju spoločenskú rolu.

Iní ľudia majú pocit, že ľudia v ich okolí náhle prestanú s nimi hovoriť a namiesto toho hovoria o ich diagnóze.

Človek sa skryje za lekárskou kategóriou.

V očiach iných sa človek so záujmami, vzťahmi, humorom, sexualitou, schopnosťami a protirečeniami zdá sa, že sa stáva len “používateľom invalidného vozíka”, “chronicky chorým človekom” alebo “pacientom”.

Straty sú teda nielen fyzické.

Môže to byť existenčná otázka.

Otázka sa potom nespravuje len okolo:

“Čo moje telo ešte dokáže?”

Namiesto toho sa stáva:

“Kto som teraz?”

Vnímanie vlastného tela je často spájané so spokojnosťou s vlastným vzhľadom.

V psychológii však tento termín opisuje oveľa komplexnejší vnútorný systém.

Vnímanie vlastného tela zahŕňa to, ako vnímame svoje telo, ako ho emocionálne prežívame, čo si myslíme, že o nás hovorí, a ako si predstavujeme, že nás vnímajú ostatní.

Preto môžu mať dve osoby s rovnakým fyzickým postihnutím úplne odlišné psychologické zážitky.

Jedna osoba môže relatívne rýchlo integrovať pomôcku ako prirodzenú súčasť svojho života.

Iná osoba môže vnímať tú istú pomôcku ako viditeľný znak straty alebo ako hrozbu pre vlastnú identitu.

Fyzické zmeny nemajú predurčený psychologický význam.

Pre jednu osobu môže jazva evokovať len spomienky na bolesť.

Pre inú sa stane neskôr súčasťou jej vlastnej príbehu, ktorý nemusí byť skrytý alebo idealizovaný.

Telo, v ktorom žijeme, nie je nikdy len biologické.

Je to aj príbeh.

Obsahuje spomienky, spoločenské očakávania, skúsenosti s blízkosťou a odmietnutím a predstavy o tom, aký by mal byť dôstojný, atraktívny alebo nezávislý život.

Mnoho ľudí so zdravotným postihnutím alebo chronickými ochoreniami zažíva pocity, o ktorých sa len zriedka otvorene rozprávajú.

Hanba z toho, že potrebujú pomoc.

Nepríjemné pocity pri prvom používaní invalidného vozíka, protézy alebo pomôcky na chôdzu.

Strach, že ostatní ľudia budú vnímať len ich obmedzenia.

Smútok nad jazvami, zmenami hmotnosti alebo inými fyzickými zmenami.

Neistota, či budú naďalej vnímaní ako atraktívni alebo žiadúci.

Vina, pretože partneri, rodina alebo priatelia často preberajú viac praktických úloh.

Tieto reakcie sú pochopiteľné.

Problém nie je v tom, že tieto pocity vznikajú.

Problém začína vtedy, keď hanba presvedčí človeka, že musí tieto pocity skrývať.

Hanba izoluje.

Vytvára pocit, že človek je sám so svojou skúsenosťou a že je vylúčený ostatnými ľuďmi, ako soon ako rozpoznajú údajnú pravdu o jeho tele.

Preto môže hanba byť ešte silnejšia, aj keď nik v okolí nereaguje otvorene negatívne.

Živí sa očakávaním možného odmietnutia.

Človek začína sa vyhýbať situáciám, ešte predtým, ako sa môže zistiť, ako ostatní skutočne reagujú.

Vyhýbajú sa zrkadlám.

Odmietajú fotografie.

Nový odev už nie je skúšaný.

Intímny kontakt je odmietaný, aj keď túžba po ňom stále existuje.

S každým vyhnúť sa, zdá sa, že hanba nachádza nové potvrdenie.

Empatia funguje v opačnom smere.

Vytvára spojenie.

Jedným z najtrvalejších nepochopení v psychológii je, že sebaláska znamená cítiť ľútosť pre seba alebo vzdať sa osobného rozvoja.

Výskum Kristin Neffovej popisuje niečo iné.

Sebaláska zahŕňa tri prepojené schopnosti.

Prvá je zaobchádzať so sebou s láskavosťou, namiesto toho, aby ste reagovali na bolesť drsnou sebaukážkou.

Druhá je vnímať utrpenie ako súčasť ľudskej skúsenosti, a nie ako dôkaz toho, že ste zásadne odlišní alebo menejcenní.

Tretia je uvedomelé vnímanie. Bolestivé pocity nie sú potláčané ani prirovnávané k celému vašej identite.

Sebaláskavá myšlienka teda nie je:

“Všetko je v poriadku.”

Skôr môže byť:

“Toto je ťažké. Nemusím sa ďalej trestať za to, že je to ťažké.”

Vo výskume ľudia s výraznejším pocitom sebalásky často uvádzajú menej príznakov depresie, menej úzkosti a väčšiu emocionálnu odolnosť. Sebaláska môže tiež podporovať psychologickú adaptáciu na chronické zdravotné problémy.

Neodstraňuje bolesť.

Zabraňuje však, aby sa bolesť premenila na seba nenávisť.

Sebaláska nie je ani opakom rehabilitácie.

Človek môže intenzívne trénovať, využívať lekársku pomoc, rozvíjať nové zručnosti a zároveň si uvedomiť, že jeho vnútorná hodnota nezávisí od každého pokroku alebo prekážky.

Práve tento postoj môže uľahčiť opätovné posunutie sa vpred po ťažkých dňoch.

Po ochorení alebo zranení začínajú mnohí ľudia hovoriť o svojom tele, ako keby ho zradilo.

“Moje telo ma zradilo.”

“Moje telo zničilo môj život.”

“Moje telo je zničené.”

Tieto vety nevznikajú z nedostatku vďačnosti.

Často pramenia z bolesti, straty kontroly a pocitu, že niečo, čo bolo doteraz známe, sa náhle stáva prekážkou vlastným túžbam.

V dlhšom časovom horizonte však môže psychoterapia vyvolať inú otázku.

Čo sa stane, ak sa telo nepozerá len ako na nepriateľa?

Čo sa stane, ak telo, napriek všetkým obmedzeniam, stále sa snaží prežiť a prispôsobiť sa?

Aj telo postihnuté ochorením naďalej reguluje nespočetné procesy.

Dýcha.

Strávi potravu.

Udržiava telesnú teplotu.

Bojuje proti infekciám.

Lieči rany.

Mení vzorce pohybu a hľadá nové formy rovnováhy.

To neznamená idealizáciu bolesti alebo straty.

Tiež to neznamená, že je potrebné byť vďačný telu za všetko.

Táto perspektíva jednoducho mení vzťah.

Namiesto toho, aby sme sa jednoducho pýtali:

“Prečo ma moje telo zradilo?”

Človek sa môže postupne pýtať:

“Ako môžem spolupracovať so svojím telom, namiesto toho, aby som neustále bojoval proti nemu?”

Táto zmena neznamená popieranie utrpenia.

Zmení sa len pohľad, z ktorého sa na to pozeráme.

Konštruktivistická psychoterapia predpokladá, že ľudia jednoducho neodkrývajú zmysel.

Aktívne vytvárajú a menia zmysel.

Samotné telo nemusí nutne prejsť zmenou.

Môže sa však zmeniť príbeh, ktorý sa o ňom rozpráva.

Z vety:

“Moje telo je bezcenné”

sa môže postupne stať:

“Moje telo je iné, ale stále je to môj domov.”

Z:

“Stratil som všetko”

sa môže stať:

“Niektoré možnosti sa uzavreli, zatiaľ čo iné začínajú vzniknúť.”

Nový príbeh môže uznať stratu.

Nie je potrebné to zľahčovať.

Je možné priznať, že určité schopnosti, úlohy alebo životné plány skutočne boli stratili.

Zároveň je možné zabrániť tomu, aby táto strata sa stala definujúcim rysom človeka.

Heinz von Foerster formuloval etický princíp, ktorý spočíva v jednaniu spôsobom, ktorý zvyšuje počet možností.

Psychologické uzdravenie sa môže začať práve tam.

Nie tvrdením, že je stále možné všetko.

Ale hľadaním možností, ktoré skutočne existujú v novej realite.

Možno sa zmení forma kreativity.

Možno sa vytvoria nové vzťahy k vlastnému telu.

Možno podpora už nebude chápaná len ako závislosť, ale aj ako forma vzájomného prepojenia.

Možno sa pomôcka nestane symbolom neúspechu, ale nástrojom, ktorý obnoví slobodu pohybu.

Nový príbeh nie je menej pravdivý len preto, že sa odohráva inak ako predchádzajúci.

V kontexte postihnutia sa často diskutuje o pojme akceptácia.

Akceptácia je dôležitá.

Môže to znamenať, že už sa denne neporovnávame súčasnú realitu s minulosťou, alebo že sa nebudeme brániť proti nezmeniteľným faktom.

Avšak, možno existuje niečo, čo je viac ako len akceptácia.

Rešpekt.

Rešpekt znamená posudzovať telo nielen podľa toho, čo stratilo.

Znamená to aj uznanie toho, čo telo dosahuje každý deň.

Rešpekt nevyžaduje nadšenie.

Človek nemusí každý deň milovať svoje telo.

Nemusí považovať každú jazvu za krásnu, ani každú obmedzenosť za pozitívnu.

Rešpekt môže byť oveľa praktickejší.

Môže to znamenať dopriať telu odpočinok, keď je vyčerpané.

Prijať pomoc bez toho, aby sa človek znižoval.

Nosiť oblečenie, v ktorom sa človek nemusí skrývať.

Prijať lekárske rozhodnutia nie z hanby, ale z ohľadu.

Brať hranice vážne.

A už viac netrápť svoje telo za stavy, ktoré si samo nevybralo.

Telo nemusí byť dokonalé, aby si zaslúžilo lásku a starostlivosť.

Rovnako ani človek.

Pocit, že sa človek cíti doma vo vlastnom tele, zriedkakedy vzniká v jednom momente.

Vyvíja sa postupne, prostredníctvom opakovanej skúsenosti.

Prostredníctvom oblečenia, v ktorom sa človek vníma ako osoba, nie ako diagnóza.

Prostredníctvom vzťahov, v ktorých blízkosť nezávisí od fyzickej dokonalosti.

Prostredníctvom priestorov, v ktorých nie je potrebné vysvetľovať alebo sa ospravedlňovať za pomôcky.

Prostredníctvom dní, kedy telo vyzerá, že je schopné, a prostredníctvom iných dní, kedy je starostlivosť dôležitejšia ako výkon.

Mnoho ľudí postupne v priebehu času začína cítiť sa vo svojom tele pohodlnejšie.

Nielen preto, že telo sa vráti do svojho predošlého stavu.

Skôr preto, že vzťah k telu sa stáva jemnejším, úctivým a súcitným.

Telo už nemusí byť rovnaké.

Napriek tomu zostáva miestom, kde sa odohráva život.