Digitálny tieň: CO₂ cena tvojho feedu

Digitálne environmentálne správanie sa psychologicky ťažko odhaduje.

Kto šoféruje auto, vidí ukazovateľ paliva a pozná spotrebu. Kto kúri v byte, dostane účet za energiu. Pri videu vo feede porovnateľný signál chýba.

Smartfón viditeľne nezásobuje nákladiak s uhlím. Dátové centrum môže stáť stovky kilometrov ďaleko. Emisie vznikajú rozptýlene naprieč zariadeniami, servermi, chladiacimi systémami a elektrickými sieťami.

Skrolovanie preto pôsobí takmer bezplatne.

Výpočty parížskej poradenskej spoločnosti pre uhlíkové účtovníctvo Greenly sa pokúsili preložiť túto neviditeľnú infraštruktúru do zrozumiteľnej metriky používania. Nasledujúce hodnoty sú modelované odhady, nie emisné údaje priamo zverejnené alebo namerané platformami.

Rozdiely na minútu sú prekvapivo malé. YouTube je v tomto modelovaní dokonca nepatrne nad TikTokom.

Rozhodujúci rozdiel nevzniká primárne emisiou jedinej minúty, ale dĺžkou a frekvenciou používania.

Greenly počítal pri TikToku v priemere so 45,5 minútami denného používania. Vyššie časy používania uvádzané v iných trhových analýzach, napríklad pre určité vekové skupiny alebo jednotlivé krajiny, sa nesmú kombinovať s tým istým ročným emisným číslom. Výsledok 48,49 kilogramu vychádza z predpokladov konkrétneho modelu Greenly.

Tým sa stáva viditeľným základný problém dizajnu.

Ak viaceré platformy vytvárajú na minútu používania podobnú stopu, samotná schopnosť aplikácie udržať pozornosť čo najdlhšie sa stáva environmentálnym faktorom.

TikTok je optimalizovaný na plynulé prehrávanie videí. Ďalší klip sa spustí automaticky. Používatelia nemusia urobiť žiadne aktívne rozhodnutie, aby sa načítal nový materiál. Feed nemá prirodzený koniec.

Každá ďalšia minúta pôsobí pre jednotlivého používateľa bezvýznamne.

V súhrne miliónov či dokonca miliárd používateľov z toho však vzniká veľká technická záťaž.

Ekologický efekt preto nespočíva výlučne v jednotlivom videu. Spočíva aj v obchodnom modeli, ktorý generuje ekonomickú hodnotu z čo najdlhšej pozornosti.

Dátové centrá pozostávajú z tisícok serverov, úložných systémov, sieťových komponentov, napájacích zdrojov a chladiacich zariadení.

Musia fungovať bez dlhších prerušení. Obsah má byť dostupný kedykoľvek, bez ohľadu na to, či používatelia pristupujú k feedu vo Viedni, Londýne, New Yorku alebo Tokiu.

Táto dostupnosť si vyžaduje energiu.

Podľa údajov Medzinárodnej energetickej agentúry spotrebovali dátové centrá v roku 2024 celosvetovo približne 415 terawatthodín elektriny. Zodpovedalo to zhruba 1,5 percenta globálnej spotreby elektriny. Do roku 2030 by sa táto spotreba mohla viac než zdvojnásobiť na približne 945 terawatthodín. Umelá inteligencia je dôležitým motorom rastu, no k stúpajúcemu dopytu prispievajú aj klasické cloudové služby, streamovanie videa a ďalšie digitálne aplikácie.

Časť tohto dodatočného dopytu je krytá obnoviteľnými zdrojmi energie.

Neznamená to však, že celá digitálna infraštruktúra je prevádzkovaná bez emisií.

IEA odhaduje, že fyzicky spotrebovaná elektrina dátových centier pochádza v súčasnosti celosvetovo asi z 30 percent z uhlia, z 27 percent z obnoviteľných zdrojov, z 26 percent zo zemného plynu a asi z 15 percent z jadrovej energie. Skutočný mix sa podľa regiónu výrazne líši.

Dátové centrum môže bilančne nakupovať elektrinu z obnoviteľných zdrojov a zároveň visieť na lokálnej sieti, do ktorej v určitých denných hodinách dodávajú elektrinu plynové alebo uhoľné elektrárne.

Preto je dôležité rozlišovať medzi bilančnými klimatickými cieľmi a fyzickým napájaním zariadenia elektrinou.

Greenly odhadol klimatický vplyv spojený s TikTokom pre USA, Veľkú Britániu a Francúzsko v roku 2023 na približne 7,6 milióna ton CO₂e.

Z podielu týchto krajín na globálnej používateľskej základni sa následne odvodil celosvetový rozmer približne 50 miliónov ton CO₂e.

Toto číslo nie je oficiálne overenou emisnou bilanciou spoločnosti ByteDance ani TikToku. Je to prepočet externej poradenskej spoločnosti a závisí od predpokladov o dĺžke používania, energetickom mixe, dátovej prevádzke a prevádzke dátových centier.

TikTok doteraz neposkytuje dostatočne podrobné globálne údaje o energii a emisiách na to, aby bolo možné tento odhad úplne a nezávisle overiť.

Napriek tomuto obmedzeniu číslo objasňuje možný rozmer.

Greenly porovnal odhadovaných 50 miliónov ton s celkovými ročnými emisiami skleníkových plynov Grécka, ktoré sa pre rok 2023 odhadovali na približne 51,67 milióna ton.

Aj v porovnaní s Fínskom je táto dimenzia viditeľná. Oficiálne emisie skleníkových plynov Fínska bez využívania pôdy dosiahli v roku 2023 približne 41 miliónov ton CO₂e. Takéto porovnania však slúžia len na ilustráciu, keďže modelovaná bilancia platformy a národná emisná inventúra nie sú metodicky totožné.

Problémom teda nie je, že jednotlivý používateľ TikToku každý rok osobne prevádzkuje malú elektráreň.

Problém spočíva v škálovaní.

Relatívne malá záťaž na minútu sa znásobuje dlhými časmi používania, automatickým prehrávaním videí a enormne veľkou používateľskou základňou.

Platforma navyše potrebuje elektrinu počas prehrávania.

Videá sa musia nahrať, viacnásobne uložiť, spracovať, analyzovať, moderovať, odporučiť a v rôznych kvalitatívnych úrovniach preniesť cez celosvetové siete.

Aj tréning a prevádzka odporúčacích systémov si vyžadujú výpočtový výkon.

Ekologická bilancia feedu sa začína dávno pred okamihom, keď sa video objaví na smartfóne.

ByteDance oznámil, že pre svoje globálne aktivity bude do roku 2030 obstarávať výlučne elektrinu z obnoviteľných zdrojov. TikTok okrem toho poukazuje na dátové centrum v Nórsku, ktoré má byť prevádzkované na lokálnu elektrinu z obnoviteľných zdrojov.

Takéto kroky sú relevantné.

Neriešia však základný problém transparentnosti.

Bez komplexných verejných údajov o spotrebe elektriny, lokalite, skutočnom energetickom mixe, obstarávaní hardvéru, spotrebe vody a hodnotovom reťazci zostáva presná globálna klimatická bilancia ťažko overiteľná.

Hodnoty spoločnosti Greenly preto nemožno považovať za definitívne namerané údaje.

Sú predovšetkým náznakom toho, aká veľká môže byť neviditeľná ekologická stopa videoponuky náročnej na pozornosť.

Zodpovednosť sa navyše nesmie úplne prenášať na jednotlivých používateľov.

Človek môže znížiť svoj osobný čas strávený pri obrazovke. Môže pozerať videá v nižšej kvalite, používať zariadenia dlhšie alebo deaktivovať automatické prehrávanie.

Podstatne väčšie rozhodnutia však ležia na prevádzkovateľoch platforiem, spoločnostiach prevádzkujúcich dátové centrá, sieťových operátoroch, výrobcoch hardvéru a politických inštitúciách.

Oni rozhodujú o tom, ako sú aplikácie navrhnuté, ktoré dáta sa ukladajú, ako dlho je viazaná pozornosť, kde vznikajú dátové centrá a akou elektrinou sú napájané.

Poznanie, že digitálna infraštruktúra nie je ani nehmotná, ani neobmedzená, prispelo k vzniku technologického protihnutia: Permacomputing.

Permacomputing sa orientuje podľa permakultúry.

Tak ako permakultúra nechce priemyselné poľnohospodárstvo len zefektívniť, ale aj spochybniť jeho základné predpoklady o pôde, zdrojoch a raste, spochybňuje Permacomputing dominantnú kultúru výpočtovej techniky.

Hnutie považuje počítače, pamäť, šírku pásma, energiu a mikročipy za obmedzené materiálne zdroje.

Stavia sa proti technologickej politike, ktorá považuje permanentný nárast veľkosti modelov, počtu zariadení, rozlíšenia a produkcie dát za samozrejmý pokrok.

Komunita okolo Permacomputingu sa výslovne opisuje ako politický a antikapitalistický projekt. K jej vplyvom patria degrowth, ekológia, anarchistické prístupy, dekoloniálne myslenie a intersekcionálny feminizmus.

Neexistuje pritom ani certifikovaný produkt, ani hotový „Permacomputing kit“.

Permacomputing je skôr pozvánkou premyslieť celú digitálnu kultúru nanovo.

Medzi ústredné princípy patria okrem iného:

starať sa o existujúci hardvér,

minimalizovať spotrebu zdrojov,

navrhovať systémy tak, aby boli opraviteľné a zrozumiteľné,

umožniť offline funkčnosť,

zviditeľňovať závislosti,

integrovať obnoviteľné a biologické zdroje,

a orientovať techniku na dlhú životnosť namiesto rýchlej výmeny.

Z týchto princípov možno odvodiť tri obzvlášť dôležité praktické smery.

Frugálne počítanie nepovažuje výpočtový výkon za nekonečný zdroj.

Ústredná otázka neznie:

Čo dokážeme postaviť s maximálne dostupným výkonom?

Znie:

Ako málo energie, pamäte, dátovej prevádzky a hardvéru potrebujeme na to, aby sme spoľahlivo splnili zmysluplnú úlohu?

To môže znamenať písať menšie programy, odstrániť zbytočné skripty a vyvíjať webové stránky bez permanentných animácií, sledovacích systémov či automaticky načítaných videí.

Môže to tiež znamenať silnejšie komprimovať obrázky, uprednostňovať lokálne spracovanie a navrhovať aplikácie tak, aby fungovali aj pri pomalom pripojení.

Frugálna webová stránka nie je automaticky primitívna.

Môže sa vedome rozhodnúť, ktoré funkcie skutočne prinášajú pridanú hodnotu a ktoré boli pridané len preto, že technické zdroje boli zdanlivo dostupné zadarmo.

Výskum udržateľného počítania zdôrazňuje, že nezáleží len na prevádzkovej elektrine. Výroba nových zariadení takisto spôsobuje značné emisie. Zmysluplná klimatická stratégia preto musí zohľadňovať tak energeticky efektívny softvér, ako aj dlhšie životné cykly hardvéru.

Frugal Computing tým kladie kultúrnu otázku:

Musí byť každý digitálny zážitok vo vysokom rozlíšení, trvalo dostupný, personalizovaný a algoritmicky optimalizovaný?

Alebo môže digitálna kvalita vznikať aj z jednoduchosti, jasnosti a vedomého obmedzenia?

Salvage Computing ide o krok ďalej.

Sústreďuje sa na už vyrobený hardvér.

Základná myšlienka znie: nevytvárať nové technické možnosti automaticky kúpou nových zariadení, ale starostlivosťou, opravou, prestavbou a kreatívnym opätovným využitím existujúcich strojov.

Celosvetovo existujú enormné množstvá funkčných alebo čiastočne funkčných počítačov, smartfónov, routerov, displejov a mikrokontrolérov.

Mnohé sa likvidujú preto, že ich pôvodný softvér už nie je podporovaný, že je pokazená jediná súčiastka alebo že novšie aplikácie kladú zbytočne vysoké nároky.

Salvage Computing nepovažuje tieto zariadenia za zastaraný odpad.

Zaobchádza s nimi ako s už vyťaženými a vyrobenými materiálnymi zdrojmi.

Pätnásť rokov starý počítač môže byť opäť použiteľný vďaka ľahkej distribúcii Linuxu, dodatočnej operačnej pamäti alebo výmene úložného média.

Starý smartfón môže slúžiť ako lokálny displej, ako senzor, ako kamera alebo ako offline nástroj na učenie.

Vyradený router sa môže stať súčasťou lokálnej komunikačnej siete.

Oficiálna wiki Permacomputingu opisuje Salvage Computing ako prax využívať výlučne už existujúce výpočtové zdroje a vyťažiť z miliónov dostupných zariadení čo najväčší úžitok.

Za tým stojí iná predstava technickej starostlivosti.

S mikročipmi sa nezaobchádza ako s krátkodobým spotrebným tovarom.

Sú to komplexné produkty z energie, surovín, práce a globálnych dodávateľských reťazcov.

Kto predlžuje ich životnosť, neznižuje len množstvo elektroodpadu. Oddiaľuje aj potrebu ďalšej ťažby surovín a novej výroby.

Collapse Computing je najradikálnejším smerom v rámci tejto debaty.

Nevychádza z predpokladu, že globálne elektrické siete, cloudové platformy a dodávateľské reťazce budú navždy spoľahlivé a budú neobmedzene rásť.

Namiesto toho sa pýta:

Ako musia byť digitálne systémy navrhnuté, keď bude energia dočasne vzácna?

Ako budú ľudia komunikovať, keď nebude k dispozícii trvalé internetové pripojenie?

Aký softvér funguje na slabom hardvéri a pri častých výpadkoch elektriny?

Z toho vznikajú asynchrónne komunikačné systémy, lokálne siete, malé solárne servery a aplikácie, ktoré nemusia neustále synchronizovať dáta so vzdialenými cloudovými systémami.

Takýto prístup nie je nutne predpoveďou úplného spoločenského kolapsu.

Je aj formou technickej odolnosti.

Systémy, ktoré fungujú v obmedzených podmienkach, môžu byť už dnes relevantné pre regióny s nestabilnými elektrickými sieťami, drahými dátovými pripojeniami alebo obmedzeným prístupom k novému hardvéru.

Permacomputing sa tým nesnaží len o to, aby technológia produkovala menej emisií.

Snaží sa ju urobiť menej závislou od modelu permanentnej expanzie.

Dominantný model Silicon Valley je založený na škálovaní.

Viac používateľov.

Viac dát.

Viac výpočtového výkonu.

Viac personalizovaného obsahu.

Viac zariadení.

Viac času na platforme.

Permacomputing stavia proti tejto logike obmedzenie, opraviteľnosť a dostatočnosť.

Zatiaľ čo koncerny stavajú obrovské dátové centrá pre umelú inteligenciu a nekonečné videofeedy, malé komunity vyvíjajú lokálne prevádzkované, energeticky úsporné a zrozumiteľné systémy.

Skupiny v okruhu Hundred Rabbits napríklad experimentujú s nízkou spotrebou energie, offline prácou a dlhovekými softvérovými nástrojmi. Permacomputing však nie je obmedzený na určitý programovací jazyk, jediný projekt alebo konkrétny estetický smer. Ide o širšiu community of practice.

Niektoré projekty vyvíjajú webové stránky napájané slnečnou energiou.

Iné využívajú opätovne použitú elektroniku pre lokálne servery.

Ďalšie navrhujú webové stránky, ktorých komplexnosť závisí od aktuálne dostupnej energie.

Ak je elektrická sieť silno závislá od fosílnych zdrojov, môžu sa obmedziť obrázky, deaktivovať animácie alebo doručiť obsah v ľahšej verzii.

Technológia tak nereaguje len na želania používateľov.

Reaguje na ekologické podmienky.

Aktuálna výskumná práca dokumentuje napríklad presun webovej stránky z komerčného dátového centra na vlastnoručne prevádzkovaný, solárne napájaný server z opätovne použitej elektroniky. Takéto experimenty ukazujú tak potenciál, ako aj praktické ťažkosti digitálnej infraštruktúry, ktorá sa vedome pohybuje v rámci materiálnych hraníc.

Rozpor medzi digitálnym aktivizmom a digitálnou environmentálnou záťažou sa nedá úplne vyriešiť.

Klimatická kampaň môže cez TikTok osloviť milióny ľudí a pritom zaťažiť výpočtový výkon, sieťovú prevádzku a koncové zariadenia.

To nerobí kampaň automaticky bezcennou ani pokryteckou.

Ukazuje to len, že politická komunikácia sa nikdy neodohráva mimo materiálnej infraštruktúry.

Relevantná otázka preto neznie, či môžu byť digitálne médiá úplne bez emisií.

Znie:

Ktoré digitálne používanie vytvára spoločenskú hodnotu, ktorá ospravedlňuje jeho spotrebu zdrojov?

A ktoré používanie bolo vyvinuté hlavne na to, aby viazalo pozornosť bez prirodzeného konca?

Video, ktoré dokumentuje lokálnu ekologickú katastrofu, nemožno klásť na rovnakú úroveň s hodinou automatického skrolovania.

Obe potrebujú infraštruktúru.

Nemajú však rovnakú spoločenskú funkciu.

Vážna ekologická debata o digitalizácii preto musí presiahnuť individuálny čas strávený pri obrazovke.

Musí zohľadniť obchodné modely, dizajn platforiem, výrobu hardvéru, energetické systémy a firemnú zodpovednosť.

Musí sa pýtať, prečo majú aplikácie nárokovať si čo najviac pozornosti a prečo sú zisky z efektivity takmer vždy pohltené ešte väčším používaním.

Digitálny priestor nie je beztiažový.

Každý feed má svoje miesto.

Každý cloud pozostáva z budov.

Každý algoritmus beží na hardvéri.

Každé uložené video potrebuje energiu, chladenie a materiál.

Toto poznanie nevyžaduje, aby sme sa technológie vzdali.

Vyžaduje, aby sme ju prestali považovať za nehmotnú.

Permacomputing neponúka hotové univerzálne riešenie.

Ponúka inú východiskovú otázku.

Nie:

Ako môžeme umožniť stále viac digitálnej aktivity?

Ale:

Ktorá digitálna aktivita je zmysluplná v rámci ekologických hraníc?

Tento posun mení úlohu dizajnu.

Minimalizmus sa nestáva len vizuálnou estetikou.

Stáva sa materiálnym rozhodnutím.

Oprava sa nestáva len možnosťou ušetriť peniaze.

Stáva sa formou ekologickej zodpovednosti.

Offline funkčnosť sa nepovažuje za technický krok späť.

Stáva sa formou odolnosti.

Digitálny tieň tým nezmizne.

Stane sa však viditeľným.

Až keď používatelia, dizajnéri, firmy a politické inštitúcie uznajú fyzickú realitu feedu, môže digitálna technológia začať slúžiť ľuďom bez toho, aby pred nimi dôsledne skrývala svoju spotrebu zdrojov.