Akulturácia, integrácia a asimilácia: aký je rozdiel?

Keď sa ľudia presťahujú do inej krajiny, stretávajú sa s iným jazykom, inými zvykmi, spoločenskými pravidlami a spôsobmi života. Toto stretnutie môže zmeniť nielen ľudí, ktorí prichádzajú, ale aj komunitu, ktorá ich prijíma.

Vo verejnej diskusii sa pojmy akulturácia, integrácia a asimilácia niekedy používajú tak, akoby znamenali to isté. Napriek tomu každý z nich opisuje odlišný aspekt vzťahu medzi jednotlivcami, ich pôvodnou kultúrou a ich novým spoločenským prostredím.

Toto rozlíšenie je viac než len otázka terminológie. Ak sa integrácia stotožňuje s asimiláciou, mohli by sme nesprávne usúdiť, že človek je spoločnosťou akceptovaný len vtedy, ak sa vzdá jazyka, zvykov alebo identity spojených s jeho pôvodom. Naopak, ak je kultúrny rozdiel vnímaný ako dôkaz neúspechu integrácie, prehliadame skutočnosť, že ľudia sa môžu zapájať do spoločnosti, ktorú zdieľajú, bez toho, aby boli kultúrne identickí.

V psychológii a vo výskume migrácie sa preto akulturácia chápe ako proces, ktorý môže viesť k rôznym výsledkom v závislosti od individuálnych skúseností, sociálnych vzťahov a podmienok, za ktorých prebieha (Berry, 1997; Sam & Berry, 2010).

Akulturácia je proces kultúrnych a psychologických zmien, ktorý nastáva, keď ľudia alebo skupiny z rôznych kultúrnych prostredí prichádzajú do trvalého kontaktu. Zmeny sa môžu týkať jazyka, každodenných návykov, hodnôt, vzťahov a spôsobu, akým ľudia vnímajú svoju vlastnú identitu.

Osoba, ktorá sa napríklad presťahuje z Chorvátska do Japonska, sa môže začať učiť japončinu, osvojiť si určité spoločenské zvyky a zmeniť svoj komunikačný štýl v profesionálnom prostredí. Zároveň môže s rodinou naďalej hovoriť po chorvátsky, udržiavať priateľstvá v Chorvátsku a dodržiavať zvyky, ktoré sú pre ňu stále dôležité.

Akulturácia automaticky neznamená opustenie pôvodnej kultúry. Je to širší proces, v rámci ktorého sa môžu vyvíjať rôzne vzťahy k pôvodnej kultúre a ku kultúre hostiteľskej spoločnosti.

Tieto zmeny nie sú nevyhnutne jednostranné. Kultúrne stretnutia môžu ovplyvňovať každodenný život novoprisťahovaných rovnako ako inštitúcie, pracoviská a komunity, ktoré ich prijímajú. To neznamená, že obe strany prežívajú rovnaké zmeny alebo majú rovnakú spoločenskú moc. Akulturácia prebieha za špecifických podmienok, ktoré môžu byť charakterizované spoluprácou, nerovnosťou, diskrimináciou alebo rôznymi formami inštitucionálnej podpory (Sam & Berry, 2010).

Kanadský psychológ John W. Berry vyvinul jeden z najznámejších teoretických rámcov na pochopenie akulturácie. Model je založený na dvoch otázkach:

• Nakoľko je pre danú osobu dôležité zachovať si svoju pôvodnú kultúru, identitu a zvyky?
• Nakoľko je pre danú osobu dôležité zapájať sa do širšej komunity a budovať vzťahy s ľuďmi z iných kultúrnych skupín?

Spojením týchto dvoch dimenzií Berry (1997) opisuje štyri akulturačné stratégie.

Integrácia zahŕňa túžbu zachovať si dôležité prvky svojej pôvodnej kultúry a zároveň sa zapájať do spoločnosti, v ktorej človek žije.

Asimilácia označuje orientáciu na kultúru hostiteľskej spoločnosti, sprevádzanú oslabením alebo opustením praktík spojených s pôvodnou kultúrou.

Segregácia označuje zachovanie pôvodnej kultúry pri súčasnom obmedzení účasti v širšej komunite alebo kontaktu s jej členmi.

Marginalizácia opisuje slabé väzby na pôvodnú kultúru aj na hostiteľskú spoločnosť. Táto situácia sa môže vyskytnúť v kontextoch vylúčenia alebo diskriminácie, ale nemala by byť automaticky interpretovaná ako vedomé rozhodnutie jednotlivca.

Tieto kategórie sú užitočné na pochopenie možných vzorcov prispôsobenia, ale nie sú to pevné nálepky, podľa ktorých by sa dali ľudia úhľadne roztriediť. Tá istá osoba sa môže aktívne zapájať do spoločenského života, udržiavať rodinný jazyk, meniť niektoré zvyky a v rôznych fázach života mať k svojej identite rozdielny vzťah.

Model takisto neznamená, že všetci majú rovnakú slobodu zvoliť si, ako sa prispôsobia. Schopnosť zachovať si kultúrnu identitu a zároveň sa zapájať do spoločnosti závisí aj od toho, či existujú bariéry, diskriminácia a inštitucionálne obmedzenia (Berry, 1997; Schwartz et al., 2010).

V Berryho modeli integrácia zahŕňa zachovanie pôvodnej kultúry a zároveň účasť v novej spoločnosti. V širšom spoločenskom zmysle integrácia zahŕňa aj prístup k vzdelávaniu, zamestnaniu, bývaniu, zdravotnej starostlivosti, právam a sociálnym vzťahom.

Predstavte si rodinu, ktorá sa presťahovala z Talianska do inej krajiny. Členovia rodiny sa učia jazyk svojho nového prostredia, pracujú, posielajú svoje deti do školy a zapájajú sa do života miestnej komunity. Doma však naďalej hovoria po taliansky, dodržiavajú rodinné zvyky a udržiavajú kontakt s príbuznými vo svojej krajine pôvodu.

Takáto rodina si nemusí vyberať medzi svojimi kultúrnymi koreňmi a účasťou v spoločnosti. Jej členovia môžu rozvíjať pocit príslušnosti vo svojom novom prostredí bez toho, aby prestali považovať svoj pôvod za dôležitú súčasť svojej identity.

Integrácia však nie je len výsledkom osobnej motivácie. Ager a Strang (2008) identifikujú niekoľko vzájomne prepojených oblastí, ktoré sú relevantné pre integráciu, vrátane zamestnanosti, bývania, vzdelávania, zdravia, práv a sociálnych väzieb. To poukazuje na dôležitý rozdiel: od ľudí sa môže očakávať, že sa naučia jazyk a budú rešpektovať zákon, no ich skutočná účasť závisí aj od toho, či majú prístup k vzdelávaniu a zamestnaniu, požívajú právnu istotu a môžu sa vyhnúť diskriminácii.

Integrácia sa teda nerovná úplnej kultúrnej rovnakosti. Ľudia môžu zdieľať pravidlá spoločenského spolužitia, zapájať sa do inštitúcií a plniť povinnosti a zároveň si zachovávať rôzne jazyky, zvyky a kultúrne prejavy.

Asimilácia opisuje proces, v ktorom osoba čoraz viac preberá vzorce hostiteľskej spoločnosti, pričom znaky pôvodnej kultúry postupne slabnú alebo prestávajú zohrávať dôležitú úlohu v jej živote.

Príkladom môže byť osoba, ktorej rodina migrovala pred niekoľkými generáciami. Hovorí jazykom krajiny, v ktorej vyrastala, zúčastňuje sa na jej spoločenskom živote a jazyk ani zvyky svojich predkov už nepovažuje za dôležitú súčasť svojej identity.

Tento proces sa môže odohrať počas jednej alebo viacerých generácií. Môže byť spojený s osobnými rozhodnutiami, zmenami v rodinnom živote a každodennými vzťahmi. Môže byť tiež vyvolaný spoločenským tlakom, napríklad keď človek dospeje k záveru, že sa musí vzdať svojho jazyka alebo svojich zvykov, aby bol akceptovaný.

Je dôležité odlíšiť asimiláciu od asimilacionizmu. Asimilácia opisuje proces kultúrnej zmeny u jednotlivca alebo skupiny. Asimilacionizmus je spoločenský alebo politický prístup, ktorý očakáva alebo vyžaduje, aby menšinové skupiny opustili svoju kultúrnu odlišnosť a prijali vzorce väčšinovej spoločnosti.

Toto rozlíšenie nám pomáha odlíšiť osobné voľby od tlaku, ktorý obmedzuje možnosť udržania si kultúrnej identity. Skutočnosť, že niekto už nedodržiava zvyky svojich predkov, nám sama o sebe nehovorí, či ide o slobodnú voľbu, výsledok zmenených okolností alebo dôsledok spoločenského tlaku.

Rozšírený je predpoklad, že ľudia z kultúrne podobného prostredia sa integrujú ľahšie ako tí, ktorí pochádzajú z prostredí vnímaných ako kultúrne vzdialenejšie. Podobnosti v jazyku, zvykoch alebo každodenných praktikách môžu skutočne uľahčiť niektoré aspekty prispôsobenia. Neumožňujú nám však automaticky usudzovať, že daná osoba bude akceptovaná alebo úspešne integrovaná.

Samotné kultúrne zázemie nám hovorí príliš málo o hodnotách, schopnostiach, skúsenostiach alebo ochote danej osoby k účasti na spoločenskom živote. V každej krajine a kultúrnej komunite sa ľudia líšia podľa generácie, vzdelania, rodinného zázemia, osobných skúseností a individuálnych presvedčení.

Napríklad ľudia z tej istej krajiny môžu mať veľmi odlišné názory na rovnosť pohlaví, náboženstvo, LGBT ľudí alebo práva ľudí so zdravotným postihnutím. Takéto názory nemožno spoľahlivo predvídať len na základe národného alebo náboženského zázemia.

To neznamená, že by sme mali ignorovať kultúrne rozdiely. Rôzne spoločenské normy môžu vyvolávať skutočné otázky a vyžadovať dialóg, vyjednávanie alebo jasné spoločné pravidlá. Rešpekt ku kultúrnej rozmanitosti neznamená akceptáciu diskriminácie alebo obmedzení základných práv. Ani ochrana ľudských práv nevyžaduje, aby všetci mali rovnaký jazyk, rovnaké zvyky alebo rovnaký súkromný životný štýl.

Na pochopenie integrácie je preto užitočnejšie zvážiť skutočné správanie, dostupné príležitosti a spoločenské podmienky, než vopred vyvodzovať závery na základe pôvodu danej osoby. Integrácia sa formuje vzťahmi medzi jednotlivcami, komunitami a inštitúciami, a nie len kultúrnou vzdialenosťou medzi dvoma prostrediami.

Rozlíšenie medzi akulturáciou, integráciou a asimiláciou umožňuje presnejšiu diskusiu o migrácii. Akulturácia sa vzťahuje na širší proces kultúrnych a psychologických zmien; integrácia opisuje zachovanie aspektov vlastnej identity pri súčasnej účasti v novej spoločnosti; a asimilácia sa vzťahuje na orientáciu na kultúru hostiteľskej spoločnosti spojenú s oslabovaním znakov spojených s pôvodnou kultúrou.

Tieto procesy neprebiehajú rovnakým spôsobom u všetkých ľudí, a ani nie sú nezávislé od spoločenských okolností. Jazyk, vzdelanie, zamestnanie, právna istota, sociálne vzťahy a skúsenosti s diskrimináciou môžu ovplyvniť možnosti človeka podieľať sa na živote komunity.

Otázka integrácie preto nie je len o tom, ako veľmi sa zmenil človek, ktorý sa prisťahoval. Je rovnako dôležité sa pýtať, aké príležitosti spoločnosť poskytuje, ako inštitúcie pristupujú k rôznym skupinám a či sa ľudia môžu podieľať na spoločnom živote bez toho, aby museli vymazať každý aspekt svojho pôvodu.

Záverečná myšlienka

Integrácia nevyžaduje, aby sme sa všetci stali rovnakými. Vyžaduje, aby sme sa zapojili do spoločnosti, ktorú zdieľame, rešpektovali jej pravidlá a zároveň si mohli zachovať vlastný pôvod.

Poznámka

Tento článok je určený na informačné a vzdelávacie účely. Pojmy a teoretické modely, ktoré tu predstavujeme, majú pomôcť pochopiť akulturáciu a integráciu; samy osebe nemôžu vysvetliť skúsenosť každého jednotlivca ani každej komunity migrantov.

Zdroje

Ager, A., & Strang, A. (2008). Understanding integration: A conceptual framework. Journal of Refugee Studies, 21(2), 166–191. https://doi.org/10.1093/jrs/fen016

Berry, J. W. (1997). Immigration, acculturation, and adaptation. Applied Psychology, 46(1), 5–34. https://doi.org/10.1111/j.1464-0597.1997.tb01087.x

Sam, D. L., & Berry, J. W. (2010). Acculturation: When individuals and groups of different cultural backgrounds meet. Perspectives on Psychological Science, 5(4), 472–481. https://doi.org/10.1177/1745691610373075

Schwartz, S. J., Unger, J. B., Zamboanga, B. L., & Szapocznik, J. (2010). Rethinking the concept of acculturation: Implications for theory and research. American Psychologist, 65(4), 237–251. https://doi.org/10.1037/a0019330