Prečo je strach opodstatnený

iks.haus | Vytvorené pomocou umelej inteligencie na základe redakčného konceptu, 2026.

Aktuálne štúdie ukazujú, že takmer 48,4 percent mladých ľudí vo veku 20-29 rokov uvádza vysokú úroveň klimatickej úzkosti. To je štyrikrát viac ako u generácie baby boomeri. Rozdiel nie je v tom, že mladí ľudia sú citlivejší alebo dramatickejší. Rozdiel je v tom, kto skutočne bude žiť s následkami. Ľudia, ktorí sa narodili po roku 1995, zdedia svet, ktorý sa premenil na termálnu komoru, a zároveň sa od nich očakáva, že budú hlavnými hybnými silami transformácie.

Sabine Pahl, profesorka na Výskumnej skupine pre urbanálnu a environmentálnu psychológiu na Univerzite vo Viedni, vedie tím, ktorý už roky študuje vzájomný vzťah medzi ľuďmi a prostredím. Jej výskum ukazuje, že vedomie “neviditeľných hrozieb” (mikroplasty v tele, chemikálie vo vzduchu, strata biodiverzity) vytvára špecifickú formu úzkosti spojenú s fyzickou integritou. Inými slovami, nejde len o obavy o “planétu”. Ide o obavy o vlastné telo, o vlastné dýchanie, o vlastný život.

V posledných rokoch sa Viedeň etablovala ako jedno z európskych centier environmentálnej psychológie. Univerzita vo Viedni a Viedenská univerzita ekonomických a podnikových vied (WU Viedeň) spolupracujú, ale z rôznych perspektív.

Tím vedený Peterom Vandorom, Martinom Mehrwaldom a Fabianom Hoboditeschom na WU Viedni sa zameriaval na prepojenie duševného zdravia a sociálneho podnikateľstva. Ich najcitovanejšia štúdia, “Don’t Look Up? The Effect of Role Models on Climate Anxiety and Climate Action,” odhalila paradox, ktorý by mal znepokojiť každého, kto verí, že úspešné príbehy sú automaticky terapeutické. Aj keď angažovanosť v oblasti klimatickej aktivizmu prostredníctvom vzorov zvyšuje dôveru v riešenia, zároveň zvyšuje aj úzkosť z klimatických zmien. Dôvodom je, že zamýšľanie sa nad vzormi znižuje kognitívnu vzdialenosť od krízy a robí hrozbu osobnejšou.

Záver je jednoduchý: čím viac myslíte na ľudí, ktorí podnikajú kroky, tým menej sa môžete skrývať za vzdialenosť.

iks.haus | Vytvorené pomocou umelej inteligencie na základe redakčného konceptu, 2026.

Štatistiky ukazujú presné rozdelenie podľa generácií. Mladšia generácia (18 až 28 rokov): 48,4 percenta zažíva výraznú úzkosť. Mileniáli (29 až 43 rokov): približne 32 percent. Generácia X (44 až 59 rokov): približne 21 percent. Baby boomeri (60+): medzi 11 a 17 percentami. Toto nie sú zanedbateľné čísla. Znamená to, že takmer polovica celej generácie zažíva klinicky významné problémy súvisiace s klimatickými zmenami, podľa rakúskych psychiatrických štandardov.

To, čo odlišuje racionálny strach od patológie, nie je jeho intenzita. Rozdiel spočíva v zdroji. Tradičný strach často vychádza z deformovaného vnímania. Klimatická úzkosť, naopak, pramení z vedeckého konsenzu, viditeľných extrémnych poveternostných javov a objektívnej straty kontroly. Ak sa bojíte požiaru, keď váš dom horí, nepotrebujete terapiu. Potrebujete hasičov.

Štúdie, ktoré výskumníci viedli vo Viedni, ukazujú, že mladí ľudia často cestujú lietadlom častejšie ako staršie generácie, hoci 41 percent z nich si myslí, že lety by mali byť zdanené na ochranu životného prostredia alebo by sa im malo úplne vyhnúť. Toto nie je pokrytectvo. Je to kognitívna disonancia v praxi: Rozpor medzi tým, čo viete, a tým, čo robíte, vytvára trvalý pocit viny, ktorý sa hromadí a môže sa premeniť na nefunkčnú paralýzu.

Jörg Matthes a jeho tím z Univerzity vo Viedni tiež ukázali, že mladšia generácia je extrémne skeptická voči environmentálnym tvrdeniam, ktoré robia spoločnosti. Konkrétne sľuby kompenzácie, ako napríklad “jedna zasadená strom na každý let,” vyvolávajú u mladých ľudí viac skepticismu ako u starších. Dôvod? Mladí ľudia chápu komplexitu uhlíkového cyklu a vnímajú “zelené pranie” ako pokus odviesť pozornosť od nevyhnutnosti systémových znížení emisií.

Štúdia, ktorá bola realizovaná na konci roku 2024 a začiatku roku 2025, porovnala Viedne a Miláno z hľadiska vnímania klimatických rizík a využívania zelených priestorov. Výsledok? Obyvatelia Viedne vnímajú mestské parky ako nevyhnutnú bariéru proti stresu. Vysokú funkčnú a emocionálnu hodnotu pripisujú blízkosti k Schönbrunn, Stadtpark, Augarten a obrovskému množstvu menších zelených oáz, ktoré sa rozprestierajú od 2. až po 22. obvod.

V Miláne, kde je zelená infraštruktúra nedostatočná, vlny horúčav zvyšujú úzkosť, pretože obyvatelia nemajú miesta, kam by sa mohli schovať pred horúčavou. Zelené priestory bez tieňa sa stávajú “ostrovmi horúčav”, ktorým sa ľudia vyhýbajú. Naopak, Viedeň integruje odolnosť voči zmenám klímy a duševné zdravie do mestského plánovania. To znamená, že nie je náhodou, že môžete nájsť pocit pokoja, keď sedíte na lavičke v Volksgarten. Toto je politika v praxi.

Tento príbeh má aj temnejšiu stránku, o ktorej sa zriedka hovorí. Štúdia, do ktorej sa zapojilo viac ako 1 000 zakladateľov spoločensky prospešných podnikov z 47 krajín, vrátane členov Viedenského Impact Hubu, odhalila alarmujúce percento prípadov syndrómu vyhorenia. Mladí inovátori, motivovaní klimatickými cieľmi, zažívajú nielen profesionálnu vyčerpanosť. Zažívajú existenčnú vyčerpanosť: pocit, že “nerobia dosť” v boji proti globálnej kríze, dokonca aj keď pracujú 70 hodín týždenne.

Kvalitatívne rozhovory odhalili opakujúcu sa frázu: “Ak zlyháme, niekto bude trpieť.” Tento typ nadmernej zodpovednosti je v spoločnosti často oslavovaný ako osvietený. V skutočnosti však ľudí ničí.

Druhá rakúska národná správa o klimatických zmenách (AAR2), vypracovaná Rakúskym panelom pre klimatické zmeny (APCC), začala začleňovať duševné zdravie do národných strategických správ. Aktívna doprava vo Viedni, Grazi a Lineci môže, podľa odhadov, ročne predchádzať medzi 27 a 58 úmrtiam na 100 000 obyvateľov. Zdravá strava môže znížiť úmrtia súvisiace s výživou o 20 percent, a zateplenie obytných budov znižuje energetickú chudobu a strach z extrémnych poveternostných podmienok v vlastnom dome.

iksHaus | KI-generiert nach redaktioneller Konzeption, 2026

iks.haus | Vytvorené pomocou umelej inteligencie na základe redakčného konceptu, 2026.

Problém? Podľa kvalitatívnych prieskumov, vzdelávací systém naďalej zlyhá v príprave mladých ľudí na emocionálne a praktické výzvy krízy. Študenti stredných škôl a budúci učitelia uvádzajú tri hlavné prekážky: povrchné zaobchádzanie s témami, nedostatok praktických aktivít a emocionálna nedostatočnosť v učebných osnovách. Študenti sa učia o katastrofách, ale zriedka dostávajú nástroje na to, aby sa mohli podieľať na hľadaní riešení.

Možno najdôležitejší zistenie od viedenských výskumníkov je tento: Emócie, ako je ekologický hnev (Eco-Anger), sú lepším prediktorom účasti na kolektívnych aktivitách ako samotný strach. Keď je strach vnímaný ako signál empatie a záujmu, prestáva byť záťažou. Stáva sa palivom.

To znamená: Otázka nie je “Ako sa zbavím klimatickej úzkosti?”. Otázka je: “Ako ju môžem nasmerovať do aktivít, ktoré nepreťažia tých, ktorí tieto aktivity vykonávajú?”.

Tri odporúčania z výskumu:

Kontakt s inými ľuďmi znižuje pocity izolácie. Miestna aktivita pomáha zvládať očakávania, pretože “celkový obraz” môže preťažiť aj tých najsilnejších. Štruktúrované systémy podpory (terapia, skupiny rovesníkov, odbory pre klimatických aktivistov) sú nevyhnutné pre tých, ktorí sú najaktívnejší.

Klimatická úzkosť nezmizne. Naopak, bude sa naďalej zvyšovať, najmä s narastajúcou frekvenciou extrémnych počasie. Rakúski výskumníci však jasne uvádzajú: Strach je opodstatnený, úzkosť je oprávnená a riešenie nespočíva v individuálnej terapii, ale v systémových zmenách.

Inými slovami: Ak máte strach, sledujete signály. Jediná otázka je, čo s týmto poznaním urobíte?