Postihnutie a pripútanosť: Keď blízkosť hľadá bezpečnosť

Ľudia nereagujú len na to, čo sa deje v danom momente.

Veľká časť nášho mentálneho života je organizovaná okolo predpovedí, plánovania a nápadov o budúcnosti.

Keď mladý človek začne študovať, investuje nielen do svojho vzdelania. Investuje aj do konkrétnej vízie svojej budúcej životnej cesty.

Keď niekto vstupuje do partnerstva, neprežíva len súčasný vzťah. Často sa tiež vytvára vnútorný obraz spoločnej budúcnosti.

Keď sa staráme o svoje zdravie, šetríme peniaze alebo plánujeme cestu, správame sa tak, ako keby bola určitá budúcnosť dostatočne pravdepodobná, aby sme do nej mali investovať energiu už dnes.

Tieto predstavované budúcnosti nie sú len ilúzie.

Dávajú smer našim rozhodnutiam. Pomáhajú nám pochopiť súčasné úsilie, odložiť potreby a vytvoriť spojenie medzi našim súčasným životom a osobou, ktorou sa chceme stať.

Stratu budúcnosti preto môže byť rovnako bolestivá ako strata niečoho, čo už existuje v prítomnosti.

Keď ochorenie zmení naše možnosti, ktoré boli pre nás dôležité, neprestávame len plánovať. Strácame aj časť príbehu o tom, kým sme si mysleli, že sa staneme.

Americká rodinná terapeutka, profesorka a výskumníčka Pauline Boss vyvinula koncept nejednoznačnej straty, známej v angličtine ako “ambiguous loss“.

Tento termín opisuje situácie, v ktorých je strata reálna, ale je ťažké ju jasne definovať alebo vymedziť.

Pri chronickom ochorení a postihnutí môže človek súčasne niečo vlastniť a zároveň niečo stratiť.

Telo je stále prítomné, ale už nefunguje rovnakým spôsobom.

Vzťah pokračuje, ale zmenil sa.

Profesijná kariéra pokračuje, ale možno nie v pôvodne plánovanej forme.

Život pokračuje, ale nie tak, ako si dotknutá osoba predstavovala.

Táto simultánnosť robí stratu tak náročnou.

Neexistuje jasná hranica medzi tým, čo zostáva, a tým, čo sa stratilo. Človek sa ocitá medzi dvoma realitami: budúcnosťou, ktorá už nezdá sa možná, a novou realitou, ktorá ešte nezískala rozpoznateľnú podobu.

Vzťah k vlastnému telu sa tiež môže stať protichodným.

Je to stále to isté telo.

A napriek tomu to telo už nemusí človeku pripadajú ako jeho vlastné.

Človek môže smútiť za telom, ktoré stále vlastní.

V tomto priestore neistoty nemá smútok jasný objekt. Ľudia majú pocit, že ich niečo bolí, ale niekedy ťažko vysvetlia, čo stratili.

Keď sa ľudia rozprávajú o chronických ochoreniach, často sa zameriavajú na fyzické príznaky.

Psychologický stres však často pramení zo strát, ktoré sa vyvíjajú v súvislosti s ochorením.

Človek môže stratiť pocit spontánnosti, pretože každý výlet vyžaduje prípravu.

Môže stratiť profesionálnu časť svojej identity, ktorú si budoval počas mnohých rokov.

Môže stratiť pocit fyzickej bezpečnosti alebo dôveru vo vlastné telo.

Sociálne role sa tiež môžu meniť.

Schopnosť podporovať iných, cestovať sám, vykonávať určité úlohy alebo zúčastňovať sa aktivít, ktoré sa predtým považovali za samozrejmosť, môže byť obmedzená.

Niekedy sa mení aj pocit nezávislosti.

To nutne neznamená, že sa človek stane úplne závislým. Už samotná potreba častejšie žiadať o pomoc alebo plánovať viac času na každodenné úlohy môže spochybniť jeho predchádzajúci obraz o sebe.

Takéto sekundárne straty sa zriedkavo vyskytujú súčasne.

Často sa objavujú postupne. Preto smútok nenasleduje štruktúrovanú alebo predvídateľnú trajektóriu.

Smútok nie je recept.

Nemusí zahŕňať všetky údajné typické fázy a nevyhnutne nepostupuje od jasného začiatku k definitívnemu záveru.

V prípade diagnózy môže byť tento proces obzvlášť zložitý, pretože realita ochorenia, životné okolnosti a osobné priority sa neustále menia.

Človek môže veriť, že akceptoval svoje ochorenie, a neskôr sa môže ocitnúť v situácii, kedy ho postihne nové obmedzenie, ktoré znovu vyvolá staré straty.

Toto nie je dôkaz, že adaptácia zlyhala.

Je prirodzené, že život neostáva v pokoji ani po diagnóze.

Jednou z najbežnejších predstav o smútku je, že ho nakoniec musí definitívne prekonať.

Ako keby existoval bod, po ktorom by sa človek mal úplne zmieriť so svojou stratou.

Zkušenosti s chronickými ochoreniami často ukazujú iný obraz.

Nové životné fázy dávajú starým stratám nový význam.

Mladý človek, ktorý sa adaptoval na svoje ochorenie, môže znovu zažiť smútok, keď sa vráti túžba po deťoch.

Človek, ktorý akceptoval obmedzenia vo svojom profesionálnom živote, môže zažiť nový pocit straty, keď jeho rovesníci dosiahnu ciele, ktoré boli kedysi tiež súčasťou jeho vlastných životných plánov.

Narodeniny, svadby, zmeny v kariére, fyzická degradácia alebo nové sociálne role môžu znovu aktivovať spomienky na stratovanú budúcnosť.

Smútok sa vráti nie preto, že človek neakceptoval realitu.

V konečnom dôsledku sa vráti preto, že život sa zmenil a strata nadobúda iný význam v nových okolnostiach.

Z pohľadu vytvárania zmyslu nejde o regresiu.

Je to pokračovanie procesu adaptácie, ktorý musí reagovať na nové podmienky.

Robert A. Neimeyer, americký klinický psychológ a psychoterapeut, je jedným z najvplyvnejších súčasných teoretikov v oblasti výskumu smútku.

Navrhol, že smútok by nemal byť chápaný len ako emocionálny proces.

Smútok je tiež procesom prehodnocovania významu.

Strata narúša spôsob, akým sami seba, iné osoby a svet vnímame.

Predošlý životný príbeh náhle už nedostatočne vysvetľuje novú realitu. Udalosti, ciele a rozhodnutia, ktoré boli predtým zmysluplne prepojené, strácajú svoje obvyklé usporiadanie.

Preto je smútok aj pokusom vytvoriť nový rámec, v ktorom môže život opäť získať zmysel.

Tento aspekt je obzvlášť dôležitý v kontexte chronických ochorení a postihnutí.

Problém nie je len v tom, že určité možnosti boli stratené.

Postihnutá osoba sa musí znovu orientovať vo svete, ktorý už nevyzerá tak, ako predtým.

Kto som, ak už nemôžem robiť to, čo ma predtým definovalo?

Ako vyzerá môj život, ak sa moje plány nedajú realizovať očakávaným spôsobom?

Čo znamenajú úspech, blízkosť, nezávislosť alebo naplnený život za týchto nových podmienok?

Na tieto otázky neexistujú univerzálne odpovede.

Každý človek si musí vytvoriť vlastné odpovede. Práve preto je proces smútku odlišný pre každého človeka.

Termín “prijatie” niekedy vytvára falošný dojem, že osoba musí prestať smútiť alebo úplne vzdať sa svojich predošlých túžob.

Prijatie však neznamená súhlas s tým, čo sa stalo.

Tiež to neznamená spätne popisovať stratu ako nevyhnutnú, zmysluplnú alebo pozitívnu.

Akceptácia znamená ochotu vnímať realitu tak, aká je, bez neustáleho odporu voči skutočnosti, že sa stala vec, ktorú sme si nežiadali.

Len vtedy sa môže otázka zmeniť.

Nie už výlučne:

“Ako môžem získať svoj život späť, život, ktorý som stratil?”

Ale skôr:

“Ako môžem žiť v realite, ktorá je teraz mojou?”

Táto zmena neodstraňuje bolesť.

Otvára však priestor pre možnosti, ktoré nemusia byť viditeľné počas boja proti realite.

Preto akceptácia nie je to isté ako rezignácia.

Rezignácia vyhlasuje, že budúcnosť je ukončená.

Akceptácia uznáva súčasné obmedzenia a zároveň umožňuje hľadať budúcnosť, ktorá je v týchto podmienkach skutočne možná.

Heinz von Foerster, rakúsko-americký fyzik, filozof a kybernetik, a jeden z najvýznamnejších zakladateľov druhostupňovej kybernetiky, sa narodil a pracoval vo Viedni.

Jeho práca ovplyvnila, okrem iného, psychoterapiu, rodinnú terapiu, konštruktivizmus, systémovú teóriu, epistemológiu a vývoj umelej inteligencie.

Jeho etický imperatív sa dá formulovať takto:

Jednajte tak, aby ste zvýšili počet možností.

Keď človek stratí časť svojej plánovanej budúcnosti, pozornosť sa prirodzene spočiatku sústreďuje na to, čo už nie je možné.

V prvých fázach adaptácie je to ťažké vyhnúť sa.

Strata musí byť uznaná. Potrebuje meno a miesto vo vlastnej príbehu.

Dlhodobá adaptácia však nespočíva len v uznávaní stratenej možností.

Zahrnuje to aj postupné objavovanie možností, ktoré stále existujú alebo sa môžu objaviť za nových podmienok.

To neznamená, že nová budúcnosť bude rovnaká ako stará.

To tiež neznamená, že bude automaticky lepšia.

Ale môže byť reálna.

Táto nová budúcnosť môže zahŕňať vzťahy, pocit spolupatričnosti, kreativitu, lásku, prínos a zmysel, aj keď jej forma sa môže líšiť od toho, čo by si človek v minulosti mohol predstaviť.

Toto sa nestáva procesom, v ktorom by sa mala zabudnúť na stratenú budúcnosť.

Namiesto toho sa to stáva procesom, v ktorom sa mení vzťah k tejto budúcnosti, takže okrem straty sa postupne začnú opäť objavovať aj iné cesty.

Možno jednou z najväčších chýb pri riešení chronických ochorení a postihnutí je predpoklad, že cieľom je čo najrýchlejšie prestať smútiť.

Smútok nie je opakom adaptácie.

Často je to spôsob, akým človek uznáva, aký dôležitý bol to, čo bolo stratené.

Niekto, kto smúti za život, ktorý nikdy nezažil, nevykazuje nutne nespokojnosť so svojím súčasným životom.

Láska k súčasnému životu a smútok za inú možnú budúcnosť môžu existovať vedľa seba.

Len keď postihnutá osoba už nemusí bojovať proti vlastnému smútku alebo sa ho snažiť “vyriešiť” čo najrýchlejšie, môže sa vytvoriť priestor pre niečo nové.

Nielen pre optimizmus.

Nielen pre šťastie.

Ale možno pre možnosť, že život sa opäť otvorí budúcnosti.

Možno nie v súvislosti s pôvodne plánovanou budúcnosťou.

Ale v súvislosti s budúcnosťou, ktorá sa ešte môže žiť.