V roku 2023, podľa Štatistického úradu Rakúska, žilo v Rakúsku približne 760 000 ľudí so zaregistrovaným zdravotným postihnutím. To predstavuje 8,3 percenta populácie. Avšak, prieskumy o sebahodnotení postihnutia uvádzajú číslo okolo 1,4 milióna. Napriek tomu, termín “Hrdosť a sebaúcta osôb so zdravotným postihnutím” spočiatku spôsobuje mnohým zmätok. Niektorí si myslia, že ide o oslavu zdravotného postihnutia. Iní si myslia, že by sme mali byť vďační za ochorenie, zranenie alebo chronickú bolesť. Pre ľudí s novou diagnózou môže tento termín byť dokonca bolestivý, pretože vytvára dojem, že smútok a strata nie sú brané vážne.
Takéto reakcie sú pochopiteľné. Často vznikajú, keď sa slovo „hrdosť“ chápe len v jeho bežnom význame a nie v historickom alebo psychologickom kontexte, z ktorého hnutie vychádza. „Hrdosť osôb so zdravotným postihnutím“ neoslavuje utrpenie. Tento termín neznamená, že zdravotné postihnutie je žiaduce, ani nevyžaduje, aby sa ignorovala bolesť alebo obmedzenia. Namiesto toho sa zameriava na myšlienku, že dôstojnosť, hodnota alebo ľudskosť sa znižujú, keď človek žije so zdravotným postihnutím. To posúva hlavnú otázku: už nejde o to, či je zdravotné postihnutie dobré alebo zlé, ale o to, či je dovolené, aby určovalo hodnotu človeka. Tento rozdiel je dôležitý, pretože mení diskusiu. Tí, ktorí to pochopili, už nevnímajú zdravotné postihnutie ako opak dobrého života. Namiesto toho sa zameriava na podmienky, za ktorých sú ľudia uznávaní ako rovnocenní.
Čo skutočne znamená „hrdost osôb so zdravotným postihnutím“?
Po mnoho storočí bolo zdravotné postihnutie vnímané takmer výlučne prostredníctvom toho, čo je známe ako „lekársky model“. Z tejto perspektívy je zdravotné postihnutie vnímané predovšetkým ako defekt človeka a spoločnosť by ho mala liečiť, opravovať alebo kompenzovať. Lekárska starostlivosť zostáva dôležitá a málokto je proti lepším terapiám, rehabilitácii alebo pomôckam. Avšak samotný lekársky model nevysvetľuje, prečo môžu dve osoby so zhodnými zdravotnými postihnutiami participovať na spoločenskom živote veľmi odlišnými spôsobmi.
Sociálny model postihnutia prináša dôležitú zmenu pohľadu. Množstvo prekážok nevzniká len v tele, ale aj v prostredí, ktoré nerieši diverzitu. Schodisko sa stáva prekážkou len vtedy, keď neexistuje žiadna alternatíva. Informácie sú nedostupné len vtedy, keď sú ponúkané len v jednom formáte. Predsudky sa stávajú prekážkou len vtedy, keď bránia skutočnému porozumeniu. Tento model nepopiera fyzické obmedzenia, ale vníma postihnutie ako neustálu interakciu medzi jednotlivcom a prostredím, ako je to popísané v Medzinárodnej klasifikácii funkčnosti organizácie Svetovej zdravotníckej organizácie. V Rakúsku má Federálny zákon o rovnosti príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorý je platný od roku 2006, za cieľ odstrániť takéto nevýhody. V teórii. Určuje, kto môže začnúť štúdium, kto dostane prácu a kto sa môže zúčastniť kultúrneho života. Tá istá osoba môže samostatne pracovať v prístupnom prostredí a v inom prostredí môže byť úplne vylúčená, pričom sa nezmenilo jej telo. Týmto sa sociálny model posúva zodpovednosť: od myšlienky “opraviť” človeka k úlohe vytvárania prostredí, ktoré umožňujú účasť. Prístupnosť je preto nielen špeciálna služba, ale otázka spravodlivosti.
Schodisko sa stáva prekážkou len vtedy, keď neexistuje žiadna alternatíva.
iksHaus | KI-generiert nach redaktioneller Konzeption, 2026
Keď sa predsudky premenia na seba stigmatizáciu
Fyzické bariéry sú často v popredí, ale psychologické prekážky často zostávajú neviditeľné a môžu dokonca spôsobiť väčšie škody. Výskumy stigmy už dlhé roky ukazujú jasný vzor: osoby, ktoré sú opakovane konfrontované s predsudkami, súcitosťou, vylúčením alebo nízkymi očakávaniami, nakoniec tieto názory internalizujú. Vonkajšia diskriminácia potom vedie k pochybnostiam o vlastnej kompetentnosti, atraktívnosti, inteligencii alebo hodnote.
Tento proces je známy ako seba stigmatizácia alebo internalizovaná stigmatizácia a ukazuje, že diskriminácia nezostáva len u jednotlivca. S časom sa stáva súčasťou jeho vnímania seba samého. V psychoterapii sa s týmto problémom stretávame takmer denne. Málokto povie: “Spoločnosť ma naučila, aby som si ubližoval.” Namiesto toho sa často počuje: “Nechcem byť pre nikoho ťarchou.” Alebo: “Nikto ma už nikdy nebude milovať.” Alebo: “Už nikde nepatriem.” Takéto výroky ukazujú, že vonkajšie predsudky sa stali vnútorným naratívom. Zmena tohto naratívu nejde o popieranie, ale o formu psychologickej oslobodenia. To sa môže prejaviť, keď niekto napríklad neodovzdá prihlášku, zruší stretnutie alebo ukončí vzťah ešte predtým, ako sa začne, z obavy, že bude ťarchou. Vonkajšie, znížené očakávania sa stávajú zníženými očakávaniami voči sebe samému. Psychoterapia môže túto súvislosť odhaliť a odlíšiť, čo pochádza od samotnej osoby a čo jej bolo pripísané jej okolím. Ide o to nezamaskovávať realitu, ale o obnovenie spravodlivejšieho vnímania seba samého.
iksHaus | KI-generiert nach redaktioneller Konzeption, 2026
Patríme k niekomu je základná potreba, nie odmena
Ľudia nikdy nerozvíjajú svoju identitu sami. Naše vnímanie seba samého sa formuje v rodinách, skupinách priateľov, školách a komunitách. Sociálna psychológia už dávno uznáva patríme k niekomu ako základnú potrebu, pretože poskytuje potvrdenie, emocionálnu bezpečnosť a uznanie. Mnoho ľudí so zdravotným postihnutím uvádza hlbokú osamelosť – nielen kvôli fyzickým bariéram, ale aj preto, že sa často cítia nepochopení. Komunity, v ktorých je zdravotné postihnutie vnímané nie ako tragédia, ale ani ako dôvod na súcit, môžu mať preto zásadný význam.
Hoci je postihnutie súčasťou identity človeka, nikdy to nie je všetko. Tí, ktorí sa vnímajú len ako pacienti, sa často stiahnu z dôležitých rolí v živote. Tí, ktorí vnímajú svoje postihnutie ako súčasť širšieho vnímania seba samých, sú schopní lepšie udržiavať vzťahy, vzdelávanie a plány do budúcnosti. Integrácia je psychicky zdravšia ako popieranie alebo prílišné identifikovanie sa s postihnutím. Pôsobenie v spoločnosti si tiež vyžaduje vhodné podmienky. Zákon o zamestnávaní osôb s postihnutím ukladá spoločnostiam s minimálne 25 zamestnancami povinnosť zamestnať jednu osobu s uznaným postihnutím na každých 25 zamestnancov. V opačnom prípade sa vyberá kompenzačná daň, ktorá v roku 2025 bude minimálne 335 eur mesačne za každú voľnú pozíciu. Tí, ktorí sa cítia diskriminovaní, môžu požiadať o bezplatný mediátorský proces na Ministerstve sociálnych vecí.
Z konštruktivistického hľadiska sa identita nenachádza, ale neustále sa vyvíja prostredníctvom vzťahov a skúseností. Tí, ktorí nachádzajú komunity, kde sa postihnutie nevníma ako tragédia alebo objekt súcitu, často zažívajú zlom. V takomto prostredí sa potom naskytuje otázka: Ako môžem žiť autenticky ako osoba, akou som dnes? Podporné vzťahy sú jedným z najdôležitejších faktorov pre dobrú psychickú adaptáciu. Vo Viedni vznikajú miesta, kde sa spájajú kultúra, poradenstvo a stretnutia.
Pôsobenie v spoločnosti neodstraňuje smútok. Znižuje izoláciu.
iksHaus | KI-generiert nach redaktioneller Konzeption, 2026
Často je najväčšou výzvou vyhnúť sa dvom extrémom. Jeden pohľad vníma postihnutie len ako osobnú tragédiu a považuje naplnený život za nemožný. Druhý zase idealizuje postihnutie a predstiera, že utrpenie by malo byť oslavované. Obe tieto perspektívy nezachytávajú skutočnosť. Ľudia môžu zažívať chronickú bolesť a napriek tomu mať uspokojivé vzťahy. Môžu smútiť za stratou schopností a zároveň byť hrdí na svoju silu. Môžu si priať lepšiu starostlivosť a napriek tomu odmietnuť akceptovať, že sú preto menej hodnotní. Prekonávanie týchto zdánlivých protirečení vyžaduje psychickú zrelosť, pretože život sa zriedka zmestí do jednoduchých protikladov. Ani zákony, ani terapie nemôžu odstrániť všetky prekážky, ale môžu vytvoriť rámce, v ktorých sa môžu objaviť nové príbehy. Ako povedal kybernetik Heinz von Foerster: Etická činnosť rozširuje možnosti, namiesto toho, aby ich obmedzovala.
“Hrdosť na postihnutie” teda neznamená koniec utrpenia alebo absenciu ťažkostí. Znamená to uznanie, že každý človek má neodtakeľnú dôstojnosť – bez ohľadu na fyzickú schopnosť, diagnózu alebo závislosť od iných. Toto je tiež cieľom viedenskej platformy iks.haus, s heslom “VŠETKÝ ROWNI.” Možno je to najhlbší význam hrdosti: nie to, že človek nemá žiadne zraniteľnosti, ale to, že odmieta závisť svoju vlastnú hodnotu od nich. Viac informácií o inklúzii vo Viedni a o prístupnosti v každodennom živote nájdete v článkoch na stránke iks.haus.&”VŠETKÝ ROWNI.” Možno je to najhlbší význam hrdosti: nie to, že človek nemá žiadne zraniteľnosti, ale to, že odmieta závisť svoju vlastnú hodnotu od nich. Viac informácií o inklúzii vo Viedni a o prístupnosti v každodennom živote nájdete v článkoch na stránke iks.haus.