Prečo choroba vyvoláva staré obavy

Moderná západná kultúra kladie osobitý dôraz na autonómiu, nezávislosť a sebestačnosť.

Človek je často považovaný za úspešného, ak dokáže organizovať svoj život nezávisle, prijímať rozhodnutia bez podpory a zostať produktívny bez ohľadu na okolnosti.

Táto predstava je však neúplná.

Ľudia potrebujú autonómiu, nezávislosť a schopnosť robiť vlastné voľby. Potrebujú tiež vzťahy, blízkosť a sociálne prostredie, kde sú vnímaní, pochopení, akceptovaní a milovaní.

Toto prostredie sa dá chápať ako akýsi moderný ľudský “kmeňový” systém.

Nemusí sa skladať z biologickej rodiny.

Nemusí byť viazaný na konkrétne miesto alebo tradičnú komunitu.

Dôležité je, aby existoval kruh ľudí, kde vieme, že sme vnímaní a že patríme.

Tieto vzťahy nie sú len príjemné. Sú základom zdravia, prežitia a dlhého a naplneného života.

Chronické ochorenia a postihnutia môžu spochybňovať kultúrny ideál úplnej sebestačnosti.

Potreba pomoci, lekárskej starostlivosti, dostupnosti, osobných úprav alebo emocionálnej podpory môže vyvolať pocit, že človek niečo dôležité stratil.

Z pohľadu teórie pripútanosti však problémom nie je samotná závislosť.

Závislosť a vzájomná podpora sú neoddeliteľnou súčasťou ľudského života od samého začiatku.

Základateľ teórie pripútanosti, John Bowlby, nevnímal potrebu bezpečného pripútania ako prejav nezrelosti. Pre neho to bola základná ľudská potreba, ktorá trvá počas celého života.

V situáciách nebezpečenstva a zraniteľnosti sa prirodzene aktivuje systém pripútania.

Ľudia potom hľadajú blízkosť, podporu a bezpečnosť.

Chorenie nevytvára potrebu kontaktu; skôr,

jednoducho túto potrebu viac viditeľnou.

ľudia nevstupujú do zážitku choroby alebo postihnutia s čistým štítom.

Každý človek prináša so sebou osobnú históriu vzťahov.

Táto história ovplyvňuje to, ako sú vnímané podpora, blízkosť, závislosť a vlastné potreby.

Človek, ktorý sa počas života naučil, že iní ľudia sú zvyčajne k dispozícii a spoľahliví, pravdepodobne bude mať ľahšie sa požiadať o pomoc, keď ju potrebuje.

To však neznamená, že nezažije strach, smútok alebo hnev.

Znamená to len, že vzťahy sú pravdepodobnejšie vnímané ako zdroj bezpečnosti.

Môže to byť inak pre ľudí, ktorí sa naučili, že ich potreby sú príliš veľké, zaťažujú ostatných alebo vedú k odmietnutiu.

Pre nich môže byť choroba oveľa komplexnejšou skúsenosťou.

Fyzická zraniteľnosť sa potom spája s emocionálnymi obavami, ktoré existovali dávno predtým, ako bola stanovená súčasná diagnóza.

V takýchto situáciách niektorí ľudia nehovoria primárne o bolesti, symptómoch alebo funkčných obmedzeniach.

Hovoria o pocitoch viny, pretože potrebujú podporu.

O nepohodlí, ktoré vzniká, keď iná osoba poskytuje starostlivosť.

O strachu, že partner môže odísť.

O vnútornom tlaku na to, aby človek naďalej bol “silný”, aj keď jeho vlastná sila už nestačí.

V týchto momentoch ochorenie aktivuje nielen stratégie na zvládanie medicínskych alebo praktických výziev.

Aktivuje aj systém pripútania.

Systém pripútania je všeobecne aktivovaný v situáciách zraniteľnosti. Dôležité je však, ktoré skúsenosti, očakávania a staré rany sú vyvolané.

Pre ľudí, ktorí žijú s chronickým ochorením alebo postihnutím, sa jedna téma vyskytuje obzvlášť často:

strach, že sa stanú záťažou pre ostatných.

Tento strach nemusí vždy zodpovedať objektívnej situácii.

Môže sa objaviť aj vtedy, keď partneri, rodinní príslušníci alebo priatelia jasne dávajú najavo, že chcú poskytnúť podporu.

Je preto dôležité rozlišovať medzi konkrétnou záťažou a osobným významom, ktorý je situácii pripisovaný.

Z konštruktivistického hľadiska ľudia nereagujú len na udalosti.

Reagujú aj na svoju interpretáciu týchto udalostí.

Dve osoby môžu vyžadovať rovnakú úroveň podpory a túto situáciu vnímať úplne odlišne.

Jedna osoba môže vnímať pomoc ako prirodzenú súčasť vzťahu.

Druhá osoba môže tú istú pomoc interpretovať ako dôkaz svojej vlastnej bezcennosti, závislosti alebo nedostatku schopností.

To, ako je pomoc vnímaná, môže byť ovplyvnené predchádzajúcimi skúsenosťami s pripútaním, kultúrnymi očakávaniami, osobnými vzťahmi a možno aj biologickými alebo genetickými faktormi.

Preto je kľúčová otázka nielen:

Koľko pomoci človek potrebuje?

Rovnako dôležité je:

Čo táto pomoc znamená v jeho osobnej histórii?

Aktivuje to starú traumatickú skúsenosť?

Spúšťa to pocity hanby?

Vytvára to pocit, že je menejcenný?

Je podpora vnímaná ako dôkaz, že človek zlyhal?

Takéto presvedčenia môžu mať ďalší negatívny dopad.

Ovplyvňujú nielen sebarealizáciu dotknutej osoby, ale často aj vzťahy s jej najbližšími.

Ak sa človek počas života naučil odvodzovať svoju hodnotu od užitočnosti, produktivity alebo schopnosti starať sa o iných, potreba pomoci môže otriasť základmi jeho vlastnej identity.

Človek potom nielenže stráca určité schopnosti alebo príležitosti.

Môže sa báť, že stratí presne to, na čom je založený jeho predošlý pocit dôstojnosti a príslušnosti.

Strach zo závislosti sa nemusia vždy prejavovať ako otvorená snaha o blízkosť.

Niekedy sa prejavuje v opačnej forme.

Niektorí ľudia sa po ochorení alebo nástupe postihnutia stávajú výnimočne nezávislými.

Odmietajú pomoc, hoci ju potrebujú.

Znižujú význam vlastných ťažkostí.

Snažia sa dokázať, že zvládnu všetko sami.

Povrchne, toto správanie sa môže zdať ako odolnosť alebo zvláštna sila.

Teória pripútania však ukazuje, že hyper-nezávislosť môže byť tiež ochrannou stratégiou proti potenciálnemu sklamaniu, odmietnutiu a emocionálnemu poškodeniu.

Základná logika je nasledovná:

Ak nikoho nepotrebujem, nikto ma nemôže opustiť.

Ak ma nikto nemôže opustiť, nikto ma nemôže sklamať.

Ak neprejavujem zraniteľnosť, nikto ma nemôže zraniť.

Táto stratégia mohla byť užitočná v skorších fázach života.

Možno bola podpora v skutočnosti nespôľahlivá.

Možno boli potreby posmievane, ignorované alebo použité proti danej osobe.

Možno bola nezávislosť jedinou možnosťou, ako si udržať pocit kontroly.

Problém je vysoká cena tejto stratégie.

Človek sa môže ocitnúť sám v momente, keď je podpora najdôležitejšia.

Zatiaľ čo sa chránia pred potenciálnym odmietnutím, zároveň strácajú príležitosť získať nové skúsenosti s dôverou, starostlivosťou a pocitom prípatrnosti.

Jednou z najväčších nepochopení emocionálnej zrelosti je myšlienka, že zrelá osoba nikdy nepotrebuje iných ľudí.

Teória pripútania naznačuje opak.

Bezpečné pripútanie neznamená, že neexistujú žiadne potreby po blízkosti, pomoci alebo podpore.

Znamená to schopnosť rozpoznávať, vyjadrovať a integrovať takéto potreby do vzťahov, bez toho, aby sa človek v zásadnej miere cítil zahanbene.

Človek s bezpečným pripútaním nemusí byť vždy nezávislý.

Môže konať nezávisle a zároveň prijímať podporu.

Môže hľadať blízkosť, pričom sa úplne nevzda svojej vlastnej autonómie.

Je možné byť zraniteľný, čo neznamená, že je človek menej hodnotný.

Psychologická adaptácia na chronické ochorenie alebo postihnutie neznamená len akceptovanie príznakov alebo obmedzení funkčnosti.

Môže to tiež zahŕňať vytváranie nového vzťahu k vlastnej zraniteľnosti.

Pre niektorých ľudí to znamená naučiť sa, ako žiadať o pomoc.

Pre iných to znamená dopriať si, aby boli vnímaní v momentoch slabosti.

Ďalší musia spochybniť presvedčenie, že hodnota človeka vychádza len z nezávislosti, produktivity alebo schopností.

Vzorce pripútania sú často popisované ako relatívne stabilné.

Avšak relatívna stabilita neznamená nemennosť.

Novšie klinické pohľady tiež zdôrazňujú, že ľudia sa nevyhnutne neviazajú rovnakým spôsobom vo všetkých vzťahoch.

Môže byť dominantný určitý štýl pripútania. Zároveň sa môžu v závislosti od vzťahu, životnej fázy a emocionálnej bezpečnosti objaviť aj iné vzorce.

Nestabilné vzorce pripútania často pramenia z traumatických zážitkov v oblasti vzťahov.

Takéto zážitky nemusia nevyhnutne trvalo určovať, ako človek vníma seba a ostatných.

Významné vzťahy, psychoterapeutické procesy a nové životné skúsenosti môžu postupne meniť vnímanie blízkosti, závislosti a podpory.

Toto je obzvlášť dôležité v kontexte chronického ochorenia a postihnutia.

Ochorenie môže aktivovať staré obavy.

Môže však tiež otvoriť priestor pre nové zážitky.

Niektorí ľudia zistia, že môžu prijať podporu, bez toho aby boli následne odmietnutí.

Iní zažijú, že ich partner miluje nie za ich výkon, produktivitu alebo fyzickú funkčnosť, ale za to, kým sú ako ľudia.

Niektorí ľudia rozvíjajú nový vzťah k vlastným potrebám prostredníctvom psychoterapie.

Môžu si uvedomiť, že potreby nie sú morálne nedostatky.

Učia sa, že závislosť v určitých oblastiach života automaticky nevedie k bezmocnosti.

Zažívajú, že vzťah môže poskytnúť podporu bez vytvárania kontroly alebo ponižovania.

Takéto zmeny nenastanú automaticky.

Nie sú zaručené.

Napriek tomu zostávajú možné.

Táto možnosť samotná je dôležitou súčasťou psychologickej adaptácie.

Keď do života človeka vstúpi chronické ochorenie alebo postihnutie, pozornosť sa prirodzene spočiatku sústreďuje na lekárske aspekty.

Príznaky.

Liečby.

Výsledky diagnostiky.

Ošetrovateľská starostlivosť.

Dostupnosť.

Funkčné obmedzenia.

Všetky tieto aspekty sú dôležité.

Avšak, zriedkakedy predstavujú celú situáciu.

Ochorenie môže pôsobiť ako lupa.

Umožňuje vidieť, ako sa človek naučil správať sa vo vzťahoch počas svojho života.

Môže posilniť staré obavy z opustenia, odmietnutia alebo závislosti.

Zároveň však môže vytvárať priestor pre nové zážitky blízkosti, podpory a pocitu spolupatričnosti.

Z tejto perspektívy, cieľom psychologickej adaptácie nie je stať sa úplne nezávislým.

Nie je to ani pasívne akceptovanie každého obmedzenia.

Cieľom je vzťah k sebe a k druhým, ktorý zvyšuje počet dostupných možností v živote.

Niekedy to znamená učiť sa s pomocou iných, bez pocitu hanby.

Niekedy to znamená zistiť, že zraniteľnosť nie je opakom dôstojnosti.

Niekedy to znamená vzdať sa myšlienky, že hodnota človeka závisí od toho, koľko toho dokáže zvládnuť sám.

Nikto neexistuje mimo vzťahov.

Patríme do sociálnych sietí, kde podpora prúdi v rôznych smeroch a mení sa v priebehu života.

Skutočnosť, že človek potrebuje pomoc dnes, neznamená, že sa stal menej hodnotným v rámci tejto siete.

Hodnota človeka nepochádza z toho, ako málo potrebuje od iných.

Nepochádza ani z toho, ako produktívny, nezávislý alebo odolný sa zdá.

Začína to tým, že tento človek existuje, vstupuje do vzťahov a patrí k ľudskej komunite, kde nikto nemusí niesť všetko sám.