Nomofóbia a strach z toho, že nemáte pri sebe mobilný telefón

Psychologický vzťah k smartfónu nemožno vysvetliť len časom, ktorý človek denne s ním trávi. Jedna osoba môže používať zariadenie desať hodín na prácu a napriek tomu byť schopná niekoľko hodín bez neho. Iná osoba, hoci trávi výrazne menej času pri obrazovke, silno reaguje už pri vybití batérie, výpadku siete alebo neodpovedzanej správe.

Rozdiel spočíva v funkcii, ktorú zariadenie plní.

Dnes už smartfón nie je len telefón, fotoaparát alebo počítač. Ukazuje nám, či na nás niekto myslel. Uisťuje nás rýchlymi odpoveďami, organizuje náš každodenný život, uchováva spomienky a umožňuje takmer neustály prístup k dôležitým ľuďom. Množstvo týchto funkcií spolupracuje: znižujú neistotu.

Ak nevieme, ako sa dostať, otvoríme si mapu. Ak sa pýtame, či niekto odpísal, skontrolujeme si správy. Ak sa cítime sami, otvoríme si chat alebo sociálnu sieť. Ak sa obávame, že na niečo dôležité zabudneme, skontrolujeme si kalendár.

Tieto činnosti nie sú automaticky problematické. Spočiatku ukazujú, aký užitočný sa smartfón stal. Problém vzniká, keď si mozog osvojí, že najrýchlejší spôsob, ako sa dostať z akejkoľvek nepríjemnej situácie, je vždy rovnaký: siahnuť po telefóne.

Postupne ho potom používame len vtedy, keď skutočne potrebujeme informáciu alebo funkciu. Používame ho aj keď máme nudu, sme napnutí, neistí alebo nevieme zniesť ani chvíľku ticha.

Skutočný strach je často nie o strate samotného zariadenia. Je to o dočasnej strate nástroja, ktorý sľubuje spojenie, kontrolu a emocionálnu istotu.

Siahnutie po smartfóne môže v skutočnosti priniesť úľavu. Nová správa odláka pozornosť. Video preruší nepríjemnú myšlienku. Vyhľadávanie poskytuje pocit, že môžeme znovu získať kontrolu nad neistou situáciou.

Avšak okamžitá úľava nie je to isté ako trvalé riešenie.

Tento pocit často nezmizne. Jednoducho sa stlmí, pretože pozornosť je zameraná na obrazovku. Smartfón mení našu skúsenosť, bez toho, aby nevyhnutne menil základné príčiny úzkosti, osamelosti alebo napätia.

Ak sa tento vzor opakuje často, stáva sa návykom. Zakaždým, keď si používateľ skontroluje telefón, znižuje vnútorné nepokoj, a mozog si zapamätá jednoduchú súvislosť: ak sa cítite nepohodlne, siahnite po smartfóne.

Spočiatku sa to deje vedomo. Neskôr sa ruka takmer automaticky pohybuje k zariadeniu. Otvárame si príspevky ešte predtým, ako si uvedomíme, že sme sa nudili alebo boli napnutí.

V dôsledku toho sa strácajú malé, ale dôležité zážitky. Tí, ktorí napĺňajú každú chvíľu čakania obsahom, sa málo dozvedia o tom, že nuda môže sama pominúť. Tí, ktorí okamžite riešia každú neistotu vyhľadávaním informácií, majú menej príležitostí zažiť, že na každú otázku nie je potrebné odpovedať okamžite.

Aj vo vzťahoch sa smartfón môže stať zdrojom neustálej útechy. Online štatúsy, potvrdenia o prečítaní a rýchle správy vytvárajú pocit, že iní ľudia sú vždy k dispozícii. Ak na odpoveď čakáme, začínajú sa objavovať myšlienky: Povedal som niečo zlé? Je táto osoba nahnevaná? Prečo bola správa prečítaná, ale neodpovedané?

Technológia tieto neistoty nevytvorila. Urobila ich viditeľnejšími a okamžitejšími. Pre ľudí, ktorí sú obzvlášť citliví na odmietnutie alebo emocionálnu odstup, sa smartfón môže stať akýsi formou digitálneho poistenia vzťahu.

Diskusie o digitálnom zdraví sa často zameriavajú na merateľné čísla. Koľko hodín trávime online? Ako často odomykáme smartfón? Koľko upozornení denne dostávame?

Tieto údaje môžu byť užitočné, ale nevysvetľujú, prečo používame zariadenie.

Dve osoby môžu tráviť rovnaký čas pri obrazovke a napriek tomu môžu mať úplne odlišný psychologický vzťah k svojmu telefónu. Preto je dôležitá nielen otázka: Ako často siaham po svojom smartfóne? Ale skôr: Čo sa deje vo mne, keď nemám prístup k nemu?

Otvárame správy, pretože skutočne očakávame dôležité informácie, alebo preto, že je nám ťažké zniesť to čakanie? Používame sociálne médiá z nášho záujmu, alebo sa snažíme rýchlo potlačiť pocity osamelosti, neistoty alebo nudy?

Zmena nemusí nevyhnutne začínať zákazmi. Začína pozorovaním.

Malý experiment vám s tým môže pomôcť. Vložte svoj smartfón do uzavretej tašky na dvadsať minút. Sadnite si do parku, kaviarne, električky alebo čakárne. Vezmite si knihu, noviny alebo časopis. Čítajte niekoľko minút a potom sa okolo pozrite.

Sledujte, kedy ostatní ľudia automaticky siahajú po svojich telefónoch. Počas čakacích období, v prestávkach v rozhovore alebo hneď, ako sa nič nedeje niekoľko sekúnd.

Potom sledujte seba. Stáva sa vaša ruka nekludnou? Chcete skontrolovať, či vám prišla nová správa? Cítite nudu, zvedavosť alebo mierny vnútorný tlak?

Cieľom tohto experimentu nie je odmietnuť smartfón. Je to o tom, aby ste si uvedomili, akú funkciu zohráva v danom momente.

Možno chráni pred nudou. Možno poskytuje pocit bezpečnosti vo vzťahoch. Možno pomáha vyhnúť sa nepríjemným myšlienkam. Len keď sa táto funkcia stane viditeľnou, môžu sa objaviť iné formy interakcie.

Smartfón nemusí zmiznúť z nášho života. Mal by sa stať nástrojom, ktorý používame vedomým spôsobom, a nie emocionálnym regulátorom, po ktorom automaticky siahame.

Preto, najdôležitejšia otázka nemusí byť: “Dokážem žiť bez svojho smartfónu?”

Ale skôr: Čo sa stane možné, keď už nepotrebujem smartfón, aby som sa cítil emocionálne v bezpečí?